Vyprava Narvik 2014

ZA POLÁRNYM KRUHOM JE KAŽDÝ DOBRODRUHOM

Po ôsmich rokoch sme vyrazili na výpravu zasa s Davidom, tentokrát smerom na sever. Podľa našich výpočtov nás čakalo okolo 9000 km a to číslo nám naháňalo strach už vopred.

19.6.2014
David prišiel pre mňa domov. Naložili sme naše veci do auta (FORD Mondeo kombi) a okolo 16.00 hod sme vyrazili. Pri Brne sme sa zastavili na večeru v KFC (kde chodia na tie mini-kuracie stehná, to ozaj neviem) a potom išli krásnou „novou“ diaľnicou smer Praha a Plzeň. David potiahol až za Norimberg a tam sme strávili našu prvú noc v našom auto-moteli. Potraviny a osobné veci sme prehodili na predné sedadlá, sklopili zadné sedadlá, umiestnili nafukovačky a spacáky a to bola naša spálňa na najbližších 10 nocí. Treba povedať, že na konci pobytu sme toto naše ranné a večerné budovanie spálne doviedli priam k dokonalosti a nacvičenými pohybmi nám to netrvalo ani minútu. Na mňa ešte čakalo nemilé prekvapenie a síce vyfučala mi nafukovačka. Našťastie som mal ešte jednu náhradnú, úplne novú. Avšak keď mi v noci vyfučala aj tá, tak mi do smiechu moc nebolo.

20.6.2014
Napriek tomu to handicapu som noc zvládol dobre, aj keď som mal obavy, či ma nebude bolieť chrbát. Našťastie ma nebolel. Skoro ráno sme sa umyli pri aute (permanentne sme mali k dispozícii min. 10 l pitnej vody) a ťahali ďalej. Okolo 9.00 hod sme dorazili do Sinsheimu a navštívili svetoznáme Múzeum áut a techniky nachádzajúce sa priamo pri diaľnici. Túto návštevu odporúčam každému – malí aj veľkí, ženy aj muži si tam prídu na svoje. Za vstupné 14,-EUR tam môžete stráviť celý deň a kochať sa nádhernými exponátmi – autá staré aj nové, formule, lokomotívy, lietadlá staré aj nové a množstvo vojenskej techniky z 2.sv. vojny. Stálo to za to. Vojenská technika perfektná, scény nádherné – iba tie uniformy a výstroj boli čiastočne strašné (ale pre bežnú verejnosť to plne stačí – vrcholom bol nemecký vojak v tropickej uniforme a s modernou letnou šiltovkou na hlave). Z leteckej techniky stoja za zmienku Me 109, Fw 190, He 111 a Ju 88 a z obrnenej techniky 2 x Panther, Jagdpanther, Hummel, Panzer IV a iné. Nádherné boli tiež špeciálne Mercedesy vyrobené pre Hitlera, Himmlera a pod. A vrcholom bola prehliadka originálov nadzvukových dopravných lietadiel Concorde a ruského Tu 144. Tu nás prekvapilo, aké bolo Concorde malé lietadlo, v podstate pre pár cestujúcich. A ruský Tu 144 bolo dokonca pohodlnejší ako Concorde. Minulosťou už zostávajú nadzvukové lety s Concorde medzi Londýnom a New Yorkom za 3 hodiny! Ešte sme zažili jeden šok, keď vedenie múzea prosilo písomne návštevníkov o apel na ich vládu, ktorá vydala nový zákon, že všetka obrnená technika v súkromných múzeách musí byť porezaná na 1m – dlhé kusy a iba tak môže byť vystavovaná. Tak si predstavte tank Tiger vystavený v 1 m dlhých klusoch – to by bola nádhera, že? Európska politická debilita prekvitá globálne! Zvláštne, že ich nenapadne tá skutočnosť, že keď si predsa obložím svoje osobné autom plechom hrubým 5mm, tak si vlastne vytvorím pancierové vozidlo a nepotrebujem k tomu starý tank. Ale tí smradi tam hore majú čoraz väčší strach pred masami ľudu, preto také opatrenia.  

Po návšteve múzea som si zakúpil novú, už tretiu nafukovačku a nakúpili sme v ALDI ( úplne plný nákupný vozík skutočne kvalitných potravín a nápojov za 39,-EUR – tie zásoby nám stačili na najbližších 10 dní). Viete si predstaviť, koľko by stál taký nákup u nás?

A pokračovali sme v ceste do Belgicka do Ardén. Okolo 18.00 hod sme dorazili do symbolickej dediny La Gleize kde sa na druhý deň konala burza militárií. Naša prvá cesta viedla k tanku Tiger 2 – na ten sa dá snáď pozerať deň čo deň, taký je nádherný. Následne sme si dali večeru a išli pozerať predajcov, z ktorých sme množstvo poznali. A tak sme sa pri každom zastavili, s každý si pripili a tak sme aj večer vyzerali. Ale nálada bola za to perfektná! Až mi to pripadá, že väčšina tých predajcov nechodí na tie burzy kvôli predaju, ale kvôli tejto večernej zábave spojenej s nadmerným pitím. A tak sme zaspali ako bomby – našťastie tá tretia nafukovačka už vydržala a umožnila mi ten kvalitný spánok.

21.6.2014
Ráno nás zobudila ranná ardenská hmla ktorá sa neskôr zmenila na krásny slnečný deň. Po rannej očiste sme sa vybrali na burzu, ktorá nás sklamala. Nebolo tam nič, čo by nás nejako zaujalo. Iba tak snáď tých 50 príslušníkov kriminálnej polície v civile ktorí tam mali kontrolovať predávajúcich a kupujúcich. A tak sme okolo 15.00 hod opustili La Gleize a vydali sa smerom na sever. Cez krásne Ardeny sme sa dostali na belgicko-holandskú hranicu pri Liege a tam sme navštívili belgickú pevnosť Eben Emael. Túto pevnosť, ktorú považovali v tých dobách za nedobytnú, dobylo dňa 10.5.1940 asi 70 nemeckých výsadkárov (v pevnosti vtedy bolo 1500 belgických vojakov). Pevnosť plánovali ako nedobytnú zo zeme, ale nikto vtedy nerátal s útokom z neba a tak to bola pre Nemcov hračka. Pevnosť bola do roku 1993 armádnym objektom a vďaka tomu sa zachovala v pôvodnom stave. Na rozlohe cca. 5 ha sa nachádza množstvo bunkrov a dostali sme sa aj dovnútra do pevnosti (v lete je tam otvorené múzeum). Aj teraz je fascinujúce vidieť na jednej strane to množstvo obrovských bunkrov nesúcich stopy po kumulatívnych náložiach ktorými ich Nemci vyradili z boja. Po cca. 3-hodinovej prechádzke po pevnosti sme sa usadili na americkom tanku pred vchodom a dali si kvalitnú večeru pri zapadajúcom slnku. Následne sme prekročili holandské hranice a zastavili sa na nemeckom vojenskom cintoríne Yssselstein kde leží 30 000 nemeckých vojakov. Cintorín je nádherne upravený, avšak majú tam veľké problémy s divokými králikmi ktorí sa tam premnožili a sú vidieť všade (hlavne diery v zemi sú nebezpečné). Následne sme okolo 23.00 hod dorazili do Arnheimu a zaparkovali priamo pri známom moste v Arnheime o ktorí sa v dňoch 17.-26.9.1944 tvrdo bohovalo v bitke známej ak Arnheimská bitka alebo operácia Market-Garden. Vtedy tu anglickí výsadkári mali za úlohu dobiť a udržať most cez Rýn do príchodu Američanov. To sa však nepodarilo a v podstate to bolo posledné veľké nemecké víťazstvo v 2.sv. Vojne. V aute sme si urobili náš hotel a po večernej prechádzke okolo mostu sme zaspávali s pohľadom na osvetlený arnheimský most.

22.6.2014
Ráno nás zobudilo slniečko v ktorom sa leskol most ako keby bol zo striebra. Po rannej hygiene pri vodách Rýna sme sa vydali na prechádzku do Arnheimu. Okolie mosta bolo vtedy úplne zničené a tak sa iba podľa starých fotografií dalo zistiť, ako to tu vtedy vlastne vyzeralo, nakoľko Arnheim bol úplne nanovo vybudovaný. V Arnheime sme navštívili 2 úplne odlišné múzeá z ktorých každé bolo úplne iné. Prvé bolo súkromné múzeum v bývalej škole. Jeho majiteľ dlhé roky chodil hľadať detektorom a kopať v okolí Arnheimu a jeho zbierka je fascinujúca. Samozrejme je doplnená zachovalými exponátmi ktoré získal od ľudí z celého Holandska. Druhé múzeum je super moderné a nachádza sa vo vile Hartenstein kde sídlil pred 17.9.1944 poľný maršal model a následne tam sídlil anglický veliteľ generál Urquhart. Múzeum má 3 časti – v prvej časti je kino a menšie množstvo dobových exponátov. V pivnici sa nachádzajú originálne rekonštruované priestory poľnej ošetrovne a štábu generála Urquharta. Najväčšie prekvapenie nás čakalo v podzemí kde boli urobené 5D-scénky z toho obdobia (výsadok, boje o most, boje o mesto, ústup). To bolo niečo fantastické a človek sa skutočne cítil ako keby cestoval v čase – výstrely, hlasy, hluk, hmla, svetelné efekty, to všetko vytvorilo perfektnú atmosféru. Po týchto perfektných zážitkoch sme sa naobedovali pri pamätníku pri múzeu a vydali sa na cestu do Nemecka. Na odpočívadle sme si na plynovom variči „uvarili“ teplú večeru ktorá nám náramne chutila. Prešli sme cez Brémy, Hamburg, Kiel a okolo 23.00 hod sme dorazili na pobrežie Balstkého mora v Laboe. Krátko sme sa ešte prešli k moru a následne si našli miesto na parkovisku kde sme sa po povinnej dezinfekcii tela vodkou uložili spať.

23.6.2014
Zobudilo nás mimoriadne chladné ráno – nepríjemný vietor a chlad asi 6 st. C. Tak sme boli donútení vytiahnuť zimné oblečenie a tak sme sa vybrali na ľudoprázdnu pláž. Prešli sme sa asi 4 km po pláži a okrem množstva medúz a čajok sme nikoho nestretli. Tak sme sa dostali k Pamätníku námorníkov ( Marineehrenmal) a známej ponorke U995. Je to jediná na svete zachovalá ponorka typu VIIc. Táto ponorka zostala pri kapitulácii od roku 1945 v Nórsku. Nóri ju bežne využívali a na znak zmierenia s Nemcami im ju v roku 1962 darovali späť. Raritou je, že Nóri používali a odovzdali ponorku v absolútne pôvodnom stave, dokonca všetky štítky a nápisy boli ponechané pôvodné nemecké. Ponorka sa od roku 1972 nachádza na pobreží pred pamätníkom a je unikátom. Pred pamätníkom nás zarazilo veľké množstvo uniformovaných námorníkov. Pani na vstupe nás informovala, že sa práve chystá ceremoniál slávnostného kladenia vencov v pamätníku ktorého sa zúčastnia vojenskí námorníci z 12 štátov celého sveta. A dokonca sme sa aj my mohli tohto ceremoniálu zúčastniť (a ešte k tomu zadarmo, inak sa platí 4,-EUR). Malo to začať o 10.00 hod, ale už ani tá nemecká presnosť nie je to čo niekedy bývala nakoľko to začalo až o 10.30 hod. Na každý prípad to stálo za to. Ceremoniál začal na dvore pamätníku a pokračoval v podzemných katakombách. Tam nemecká vojaci trúbkou, bubnami a píšťalkou ohlásili každú delegáciu a následne položili vence. Bolo to úchvatné, atmosféra priam mystická. Po ceremoniáli sme sa výťahom vyviezli do 90 m vysokej veže pamätníku odkiaľ bol nádherný výhľad na more a Kiel. Dokonca sa vonku aj oteplilo a vyšlo slniečko. Dolu sme zišli po schodoch a nasledovala prehliadka ponorky (vstupné 4,-EUR). Tam som si myslel, že budeme chodiť po chodbe a za sklom budú všetky priestory. O to viac som bol prekvapený, keď sme zistili, že v ponorke je možné všade vôjsť a všetko chytiť. Pocity sa slovami nedajú vyjadriť – tie klaustrofobické priestory, tiem maličké postele pod torpédami, ten veliteľský priestor a tá mini-kuchyňa 50x40 cm kde sa denne chystala plná penzia pre 54 námorníkov, to všetko nám pripomenulo svetoznámy nemecký film Ponorka (Das Boot). Bolo to skrátka úžasné. Ponorku sme opustili už za krásneho slnečného počasia a išli sme si pozrieť neďaleko ležiaci vojenský cintorín pre posádky ponoriek. V 2.sv. vojne mali práve ponorky najväčšie a priam neuveriteľné straty na životoch – z 35 000 námorníkov na ponorkách ich skoro 30 000 zahynulo. Preto je zarážajúce, že až do konca vojny sa na ponorky hlásili výhradne dobrovoľníci a bolo ich toľko, že ich museli odmietať. Po výdatnom obede na tráve v takom malom parku (vynikajúce párky v skle, chleba, kyslé uhorky a čokoláda) sme vyrazili smerom na sever. Vo Flensburgu sme ešte natankovali a prekročili sme hranice do Dánska. O 18.30 hod sme dorazili do malej dedinky blízko Aarhusu kde nás privítala moja bývalá spolužiačka zo ZŠ Ingrid s jej dánskou rodinou. Postarali sa o nás ako o vlastnú rodinu a tak sme po tých dňoch v aute mali konečne normálnu strechu nad hlavou a čistučkú posteľ. Ako dobre nám padla sprcha snáď ani nemusím spomínať – doslova sme si ju užili. S domácimi sme ešte posedeli pri pive až do noci.

24.6.2014
Ráno sme vstali už o 5.00 hod aby sme stihli trajekt z Frederiskhavenu do Osla. Tam sme dorazili už o 8.00 hod a mali sme ešte hodinu času. Ten David využil na odskočenie si na toelatu. Ke´d sa vrátil, všimol si, že nemá kapsu so všetkými peniazmi a dokladmi. Utekal späť na záchod ale nič tam nenašiel. Mne prišlo skoro zle, o Davidovi ani nehovorím. Ke´d som v tom šoku pozrel na predné sedadlo auta a tam zbadal jeho stratenú kapsičku, tak som ho skoro zabil. Ale nestihol som to, lebo z toho šoku som aj ja hneď musel utekať na WC. Nalodili sme sa na trajekt a zažili nádhernú plavbu po mori za nádherného počasia. Trvala 9 hodín, ale to ubehlo rýchlo. Prekvapila nás prítomnosť obrovského množstva muslimov (ženy všetky zahalené) na trajekte – všetci išli „domov“, do Nórska. Na palube sme si dali perfektný obed čo nám nabalila Ingrid, s vďakou sme na ňu spomínali. Prekvapilo nás, že na obrovskom trajekte nebola ani zmenáreň a ani sa nedalo platiť s Eurami. Na zadnej palube som si pospal na slniečku a dobre si oddýchol. Poobede sme si vypočuli gitarový koncert na palube. Od 16.00 hod sme už videli po oboch stranách nórske pobrežie a plavili sa fjordom do Osla. Pri Droebaku sme videli nórske pobrežnú pevnosť Oscarsborg v miestach kde leží dňa 9.4.1940 potopený nemecký krížnik Bluecher. Tento krížnik potopili práve delá tejto pevnosti a staručké torpéda z roku 1900!!! Po vylodení v Osle sme po dlhej dobe zažili riadnu hraničnú kontrolu (Nórsko nie je v EÚ). Našťastie sa nás iba pýtali, či neprevážame drogy a pod. , ale vedľa bolo auto plné Rakúšanov a tam robili prehliadku úplne podrobnú. Takže sme prešli cez Oslo (hneď na začiatku diaľnice nás vítala obrovská mešita) a pokračovali na sever. Život nám iba znepríjemňovali kamery na diaľnici a oznamy, koľko musíme platiť za ktorý úsek. Avšak nikde nebola žiadna kontrola a tak sme pokračovali ďalej. Až po návrate domov sme sa dozvedeli, že sme si mali vybrať a dobiť nejakú kartu z ktorej sa následne strhávajú diaľničné poplatky. Nakoľko sme ale nič neplatili a nikto nás ani nechytil, tak uvidíme, či niečo príde. Cesta bola monotónna – lesy a rieky a to stále dookola. Iba raz nás pobavil veľký nórsky pamätník pripomínajúci vraj akési veľké nórske víťazstvo z apríli 1940 nad Nemcami. To nás trocha pobavilo nakoľko nikde v dostupnej literatúre sa také niečo nespomína – pravdepodobne sa tam odohral nejaký bezvýznamný boj (padlo 40 Nórov a asi 10 Nemcov). Chceli sme sa najesť pri prvom lesnom odpočívadle, avšak ke´d sme tam zbadali asi 10 bulharských Cigáňov rozložených po celej ceste, hneď sme si to rozmysleli. Zohriali sme si našu večeru na ďalšom odpočívadle a ešusy umyli v krásnom horskom potoku. David šoféroval do 2.00 hod a potom sme sa uložili na spánok na parkovisku pri ceste.

25.6.2014
Skoro ráno sme sa zobudili a pokračovali v monotónnej ceste. Z neskutočnej nudy nás vytrhol iba obed na odpočívadle pri potoku. Stále to isté – lesy, rieky, sem tam domy a hlavne stále obmedzená max. rýchlosť 80 km/h a pri domoch 50 km/h (pevné radary nám našťastie hlásila vždy navigácia zavčasu, nakoľko v Nórsku pri prekročení rýchlosti o 30 km/h je pokuta 1000,-EUR a 1 týždeň verejnoprospešných prác alebo väzenia!!! ). Odbehol som na chvíľu aj do lesa, či nerastú hríby, ale nič tam nebolo. Podvečer nás z tej nekonečnej nudy vytrhol najprv postupne sa objavujúci sneh a následne severný polárny kruh. To bol ako iný svet, ako Grńsko – sneh, kamene, žiadna vegetácia. Teplota bola 2 st. C. A od tohto okamihu začalo to skutočne pravé Nórsko aké poznáme z časopisov – obrovské sklady, nádherné fjordy a prírodné scenérie. To už nám vylepšilo náladu. A ešte sa aj vyčasilo a odvtedy nám na severe Nórska nepretržite svietilo slniečko. Tak sme došli až na do mesta Rognan kde sa nachádza nemecký a juhoslovanský vojenský cintorín. Nevedeli sme pochopiť, ako sa tam dostali Juhoslovani – až na konci výpravy sme sa dozvedeli, že na sever Nŕska boli z Juhoslávie prevezení partizáni a stavali tam cesty, pričom množstvo ich tam zomrelo alebo bolo zavraždených strážami zajateckých táborov. Cintoríny ležia v krásnej prírode pod skalami a leží tam 6000 Nemcov a 500 Juhoslovanov. Priamo na cintoríne sme sa najedli avšak bolo tam množstvo komárov a tak sme večeru museli skrátiť na minimum. Po večeri sme putovali po pobreží cez obrovské množstvo tunelov v skalách. O polnoci sme dorazili do Bognes kde cesta končí a dá sa pokračovať iba trajektom. Tam sme prvý krát zažili čaro polárnej noci – celú noc svietilo bez prestania slnko. Aj keď bolo iba 5 st. C, pocitová teplota bola vyššia a my sme tam behali v tričkách.

26.6.2014
Už 15 minút po našom príchode odchádzal trajekt do Lodingenu. Na fotografiách z trajektu je vidno, ako to vyzerá v severnom Nórsku v noci okolo 1.00 hod. Slnečno ako na obed a to deň čo deň po dobu 3 mesiacov. To sa ešte dá vydržať a má to svoje výhody, ale horšie je to v zime keď je 3 mesiace v kuse tma. A tak sme si užívali slnko 24 hodín denne, iba počas spánku to trocha vadilo. Ono to má svoje výhody keď v podstate máte čas celý deň a netreba nič stíhať do zotmenia. Okolo 1.30 sme sa vylodili v Lodingene a priamo na brehu mora sme si spravili noclažisko. Zaspali sme pri slnečnom svite a tak isto sme ráno okolo 7.00 hod pri ňom aj vstali. Počas odlivu sme v mori urobili rannú hygienu a vydali sa po nádhernom pobreží fjordov do mestečka Harstad. Tam sa nachádza v Trondenes nemecká pobrežná batéria Theo. Sú tam 4 ks tzv. Adolf-kanónov kalibru 40,6 cm. Sú najväčšie pozemné delá svojho druhu na svete, majú dostrel 56 km a mali chrániť vesty k Narviku. Celkovo mohli vystreliť max. 250-300 striel, potom boli nepoužiteľné. Pri pohľade na tú batériu, ktorá stála obrovské náklady a kde slúžilo celkovo okolo 4000 Nemcov, bolo zrejmé, že celá ta batéria bol jeden veľký omyl. To dokazuje aj fakt, že za vojny ani jediný krát nevystrelila (okrem cvičenia). Po vojne ju prevzala nórska armáda a používala ju ako obranné zariadenie až do roku 1961. Batéria zostala aj naďalej vojenským objektom a je ním dodnes. Vďaka tomu je tam všetko v pôvodnom stave tak ako to Nemci v roku 1945 zanechali – všetko vrátane diel a munície je dokonca funkčné! V lete sa 2 x denne koná prehliadka objektu. Presne o 9.30 hod si nás tam vyzdvihol starý dedko (bývalý vojak) na aute. My sme museli ísť autom za ním. Pri vstupe do objektu si k nemu prisadli 2 vojaci a 2 vojaci na aute išli po nás. Boli sme ako vládna delegácia s ochrankou. A 2 vojaci boli blízko nás počas celej prehliadky. Celkovo je batéria a podzemné priestory v perfektnom a pôvodnom stave. Po asi hodinovej prehliadke sme sa rozlúčili s nórskou armádou a vydali sa z najsevernejšieho miesta našej výpravy už iba smerom na juhovýchod. A 11.40 hod sme dorazili do cieľa našej výpravy – do Narviku. Ako prvé sme navštívili vojenský cintorín na ktorom ležia nemeckí, anglickí, nórski, poľskí a francúzski vojaci. Na nemeckom cintoríne nás zaujal hrob v ktorom ležalo 17 žien – štábnych pomocníčok a ktoré všetky padli dňa 11.10.1944. Čo sa vtedy stalo sme sa bohužiaľ nedozvedeli. Potom sme sa presunuli k moru a priamo na nábreží sme si dali výdatný obed. David si tam dokonca zdriemol na deke. Nakoľko krásne svietilo teplé slniečko (bolo 12 st. C), chcel David vyskúšať kúpanie v mori – ale dokázal do tej studenej vody vliezť iba po kolená. Vybrali sme sa do centra mesta a pešo sme prešli každý kút mesta (dá sa to zvládnuť tak za 2 hodiny). Narvik má 18 000 obyvateľov a je to také malé farebné mestečko s kompletnou infraštruktúrou. Tam by som si dokázal predstaviť život s rodinou, aj vďaka nórskej priemernej mesačnej mzde vo výške 7000 EUR (až na tie 3 mesiace tmy v zime). Prešli sme zopár obchodov, prístav, staré mesto, rozhľadne v meste a nové nákupné centrum kde sme vďaka wi-fi nadviazali dlhšie spojenie s domovom. Zasa nás prekvapila prítomnosť veľkého množstva neeurópskych prisťahovalcov – aj sever je nimi doslova zaplavený. Zaujímavý bol žobrák (asi Rumun), ktorý tam pred nami otvoril kufrík a bez väčšej námahy mu tam Nóri za 5 minút nahádzali 50 nórskych korún = 6,50 EUR. To by znamenalo hodinový zárobok za nič nerobenie 78 EUR. Dobré, nie? Následne sme ešte navštívili autom opačný breh Narviku pri dedine Ankenes kde nás zaujali zbytky lodí potopených v roku 1940 v boji o Narvik. Väčšina potopených lodí tam leží na dne alebo pri brehu dodnes. Po tejto večernej prehliadke za slnečného svitu sme si v Narviku priamo na brehu našli miesto na spanie. Dali sme si ako každý večer výdatnú večeru, zapili ju pivom a vodkou a po menšej prechádzke po prístave sme zaľahli na nafukovačky so spacákmi.

27.6.2014
Ráno sme vstali o 7.30 hod, umyli si v mori zuby a tvár a vydali sa na ďalšie objavovanie Narviku. Tentokrát sme sa zahrali na turistov a urobili si výlet na vrch nad Narvikom. Dá sa tam ísť aj lanovkou, avšak my sme tých 5 km do kopca zvládli po svojich. Odmenou nám bol nádherný výhľad na mesto a okolie, hlavne tie zasnežené kopce a fjordy boli nádherné. Zaujímavosťou bolo detské pieskovisko s hračkami na samom vrchu kopca. Hore sa išlo dobre, ale dolu ešte lepšie a tak sme výlet absolvovali ani nie za 4 hodiny. Následne sme išli do centra a navštívili miestne vojenské múzeum (prevádzkuje ho Červený kríž! ). Pred múzeom stojí zachovalý francúzsky tank Hotchkiss ktorý v Narviku zanechali Francúzi po ústupe v roku 1940. múzeum je rozsiahle a je tam množstvo veľmi zaujímavých exemplárov. Zaujímavosťou bola rekonštrukcia nemeckého bunkra v skalnatých horách s kompletným vybavením, výstrojom a výzbrojou – v takomto stave ho v roku 1979 našli 2 poľovníci. A vraj je takýchto miest v horách v okolí Narviku ešte veľmi veľa. V múzeu bol perfektne popísaný priebeh bitky v Narviku – dňa 9.4.1940 tam 10 nemeckých torpédoborcov po zničení 2 starých nórskych delových člnov vylodilo 2000 vojakov horských strelcov pod velením generála Dietla. Ešte v ten istý deň priplávala anglická flotila na čele s bitevnou loďou warspite a v priebehu 2 bitiek zničili všetkých 10 nemeckých torpédoborcov a všetky lode v prístave (celkom asi 40 lodí z ktorých tam väčšina leží dodnes a je rajom pre potápačov). 2600 námorníkov sa pripojilo k nemeckým vojakom (2000) a až do 28.5.1940 vzdorovali spojeneckej presile ( 24 500 Angličanov, Francúzov, Nórov a Poliakov). V tento deň sa dali spojenci z dôvodu vývoja boja na západnom fronte na ústup.

Po prehliadke múzea sme ešte nakúpili suveníry pre manželky a deti (všetko je tam nesmierne drahé – potraviny tak o 200% drahšie ako u nás o alkohole ani nehovoriac) a presunuli sa k moru kde sme si dali záverečný obed a opustili cieľ našej výpravy – Narvik. Asi iba 30 km od Narviku sme prekročili švédsku hranicu a popri železničnej trati išli smerom na Kirunu ( najbohatšie ťažisko železnej rudy v Európe kvôli ktorému v roku 1940 Nemci Nórsko prepadli). Od Kiruny začala nekonečná cesta cez Švédsko. Arktické oblasti vystriedali rozsiahle lesy. Zmena nastala iba vtedy, ke´d sme potrebovali natankovať a nikde nebola čerpacia stanica s obsluhou, všade sa platilo automaticky kartou. Na 3.pokus sa nám to podarilo a tak sme pokračovali v ceste. Na ceste sme skoro zrazili soba (dovtedy sme si mysleli že dopravné značky pozor os alebo sob tam umiestňujú iba pre turistov a nič také tam nežije). Na severnom polárnom kruhu sme sa navečerali ale bola to iba taký rýchlovka, nakoľko sme tam zasa zažili tisíce komárov. A tak sme sa o pol noci dostali na hranicu s Fínskom. Tu sme po prvá krát po 4 dňoch zažili to, že v noci sa aj trocha zotmelo a nesvietilo slnko. Vo Fínsku sme si našli miesto na parkovisku pri dravej rieke a asi o 1.00 hod sme zaspali.

28.6.2014
Ráno som vstal ako prvý a hneď pri rannej hygiene som zažil šok vo forme tisícov otravných komárov. Doslova som po nich šliapal a komáre nás štípali aj cez šatstvo. A tak sa náš odchod podobal skôr na útek – najbližších 200 km sme s auta postupne vypúšťali komárov ktorí nám tam za tých pár minút nalietali. Dodnes nechápem, ako tam tí ľudia takto môžu žiť. Po prekročení fínsko-švédskych hraníc v meste Tornio sme mali pred sebou 1600 km po švédskych cestách. Tieto sú v porovnaní s našimi oveľa kvalitnejšie, žiadne jamy alebo poškodenia. Ale aj tak to bola strašná nuda a cesta nám ubiehala veľmi pomaly. Jedinou zmenou bol obed na lesnom parkovisku. Tam si také malé vtáčatko vždy prišlo pre kúsok chleba a vždy s ním hneď uletelo. Nakoniec mi jedlo priamo z ruky. Až neskôr sme zbadali, že to chúďa tam kŕmilo obrovskú kukučku. To sú tie krásny hry prírody a ukážka bezcharakternosti v ríši zvierat. Prešli sme cez Upsalu a za Štokholmom začalo prvý krát od začiatku našej výpravy pršať. Do 0.00 hod sme pokračovali v ceste a následne sme sa na odpočívadle uložili na poslednú noc v našom auto-hotely.

29.6.2014
Po obvyklej rannej hygiene sme vyrazili a o 9.00 hod sme boli v prístave v Trelleborgu. Ďalší trajekt do Rostocku mal ísť až o 15.00 hod a to nás moc nepotešilo. Urobili sme si prehliadku Trelleborgu a o 12.00 hod sa vybrali do prístavu. Konečne som sa zasa dohovoril po nemecky a vďaka tomu sa nám podarilo získať miesto na trajekte inej lodnej spoločnosti už o 13.00 hod. To nás veľmi potešili a tak sme sa nalodili na 8-hodinovú plavbu na lodi Robin Hood. Na lodi sme v spoločenskej miestnosti ležiac na zemi pozerali paradoxne film Titanic – avšak my sme sa na rozdiel od Titanicu nepotopili a ani nevideli žiaden ľadovec. Inak nám plavbú spríjemnili iba 2 udalosti:
- námorné záchranné cvičenie za účasti záchrannej lode, helikoptéry a záchranného člnu z našej lode ktoré trvalo 1 hodinu a ktoré prebiehalo značne chaoticky (zhodená figurína by asi zomrela od smädu dokedy ju z vody vylovili, oni stále iba niečo plánovali a figurínu zatiaľ odnášalo more)
a
- prítomnosť veľkého množstva rumunských Cigáňov ktorí sa na dobu plavby stali akoby pánmi lode a dávali to patrične najavo. Mne robilo hlavne radosť, keď sa so mnou chceli zhovárať počas sledovania futbalového zápasu z MS vo futbale. Vtedy som ležal na zemi sám obkolesený množstvom hlučných Cigáňov (avšak oblečené mali iba značkové veci a na trajekte si kupovali jednu fľašu drahého alkoholu za druhou – čiže ich švédska vlasť sa o nich asi dobre stará).
20.00 hod sme konečne dorazili do Rostocku. Nakoľko som v tomto meste 6 rokov žil a študoval, pozrel som sa na svoj bývalý internát ako tiež iné známe miesta a po večeri na železničnej stanici sme sa vydali na cestu domov. Tentokrát sme išli už bez prestávky cez Berlin, Drážďany, Prahu a Brno a ráno 30.6.2014 sme šťastne dorazili ku mne domov.

A čo na záver?
Celkovo sme absolvovali 7800 km autom a skoro 1000 km loďou. Cesta bola nesmierne náročná, ale stálo to za to. Všetky ciele výpravy sme splnili, problémy neboli žiadne.

1.Vojenské múzeá
Múzeum Sinsheim, Eben Emael, 2 x Arnheim, ponorka v Kieli, Adolfkanone v Trondenes a Narvik sú všetko skutočné skvosty medzi múzeami a návštevu každého jedného z nich odporúčam.

2.Škandinávia
Dánsko, Švédsko, Nórsko a Fínsko sú krásne krajiny, avšak to, čo nám o nich prezentujú v novinách, sme našli až za polárnym kruhom. Tam je tá krajina skutočne ako z rozprávky (za predpokladu, že je pekné počasie). Ono aj iné oblasti sú krásne. To keď sme prvý krát zbadali tie krásne lesy s riekou a drevenými chalúpkami, boli sme nadšení. Ale keď sme to videli 1500km v kuse – tak nás to veľmi rýchlo prestalo baviť.

3.Peniaze
Jednou zo skutočných výhod EÚ je jednotná mena. To sme pocítili hlavne vtedy, keď bolo treba dánske, nórske alebo švédske koruny resp. fínske marky. Našťastie existujú platobné karty a tou sme mohli skoro všade platiť (len odporúčam mať so sebou ako VISA tak aj MASTERCARD, niekedy neberú jednu z nich).

4.Ľudia
Nikde sme nemali žiadne problémy, ľudia boli všade priateľskí a milí (až na pani čo v Trelleborgu predávala lístky na trajekt, niečo tak odporného sa vidí málo kedy). Aj keď človek nechce byť rasistom, tie pocity pri sledovaní správania sa tých obrovských más prisťahovalcov pôsobia veľmi zvláštne. My sme sa počas našej cesty vždy snažili prispôsobiť zvyklostiam danej krajiny, ale to sme boli asi jedni z mála. Niekde sa asi stala chyba!

5.Čas
Na tie obrovské vzdialenosti je potreba dostatku času. Aj keď som výpravu podrobne plánoval, cestu nazad sme mali bez stanovenia termínov. Bolo by nad ľudské sily stanoviť napr. príchod k trajektu zo Švédska do Nemecka. Takže na takúto cestu je potrebné naplánovať dostatok času.

6.Počasie
Nám svietilo po celý čas slnko a bola bezoblačná obloha. Cez deň bolo +10 až 14 st. C, v noci + 2 až 5 st. C. Avšak pocitová teplota bola vyššia nakoľko pri 2 st. C sme bežne chodili v tričku a boli sme prekvapení, že nám nebola zima. Ale počasie je iba o šťastí – aj keď mesiac jún má vysokú pravdepodobnosť dobrého počasia.

S Davidom sme výpravu zvládli bez jednej jedinej hádky alebo konfliktu. Bolo to skrátka perfektné a za to mu ďakujem. Vždy sa na mňa spoliehal a plne dôveroval mojim plánom. A keď som začal byť ja nervózny, tak ma zasa on podporil a všetko bolo OK. Je perfektné mať na takej výprave pri sebe skutočného priateľa na ktorého sa dá vždy spoľahnúť a s ktorým sme si 11 dní mali od rána do večera čo povedať. A tak už plánujeme spolu ďalšiu výpravu, tentokrát asi na juh!