Výprava - Ukrajina 2011 - Od Tatier po Lipovec

Ak sme už minulý rok pri výprave Kurland 2010 cestovali do krajín, kam turisti iba zriedkakedy cestujú, tak tento rok sme si vybrali krajinu, kam normálni turisti ani náhodou nezablúdia – Ukrajinu. Ako už názov výpravy naznačuje – vybrali sme sa po stopách slovenskej Rýchlej skupiny a neskôr Rýchlej brigády počas jej pôsobenia v ťažení proti ZSSR v roku 1941.

Skoro ráno v sobotu 21.8.2011 sa pre má zastavil Braňo a na diaľničnom odpočívadle sme sa stretli s Peťom a Julom. Prešli sme kus krásneho Slovenska a cestou sme ešte vyzdvihli Maja. Takže skupina piatich statočných bola pohromade. Zamávali sme Tatrám na rozlúčku a s nádejou sme pozerali na východ. To sme ešte netušili, že nás čakajú priam nadprirodzené udalosti a nevšedné zážitky.

Až po Svidník cesta ubiehala rýchlo a občas nás pri ceste zaujali „vilové štvrte“ rómskych spoluobčanov. Vo Svidníku sme si urobili obednú prestávku pri múzeu, ktoré však na naše sklamanie bolo zatvorené. Skonštatovali sme, že je to typické pre Slovensko – cez prázdniny, keď ľudia najviac cestujú, bolo múzeum dlhodobo zatvorené z dôvodu zmeny expozície (počas krátkej doby sa tam pred dverami otočilo ešte asi 8 rodín ktoré chceli múzeum navštíviť). Tak sme sa aspoň najedli v tieni stromov pri múzeu a prezreli si vystavenú techniku ruského a pomenej nemeckého pôvodu. Popri tankoch pred Údolím smrti ( množstvo neporiadku a odpadu naokolo nezmenné ), nemeckom cintoríne v Hunkovciach ( upravený a čistý ako vždy ) sme prišli na našu hranicu na Dukle. Nahnevalo nás, že nielen múzeum vo Svidníku bolo zatvorené, ale múzeum v priesmyku bolo už dokonca zrušené. Skutočne krásne si vieme vážiť svoju históriu! Tak sme išli aspoň k rozhľadni, kde sme zaparkovali naše dve autá a vybrali sme sa na prechádzku smerom k hlavnej línii bojov. Prišli sme cez zarastenú „džungľu“ až na poľskú stranu odkiaľ bol nádherný výhľad na Zyndranovú. Naskytol sa nám pohľad, aký mali nemeckí obrancovia na jeseň roku 1944 pri útoku 1.čsl. armádneho zboru a vtedy sme pochopili, prečo mali naši vtedy také straty – mali ich tam ozaj ako na tanieri. Ešte sme si odskočili k pamätníku na Dukle – ešte že aspoň tam sa nenachádzal všadeprítomný neporiadok.

A tak sme zamávali Slovensku a vo večerných hodinách sme ho na týždeň opustili. Naša cesta najprv viedla do Zyndranovej, kde sme chceli navštíviť pána Gocza, nášho známeho z predchádzajúcich rokov a majiteľa miestneho lemkovského múzea. Už cestou sme spozorovali, že cesty do Zyndranovej sú upchaté a hneď nám aj bola strážnou službou obzrejmená príčina- Lemkovia mali v ten deň nejaké oslavy a to práve v múzeu pána Gocza. Napriek polhodinovej zápche sme išli na miesto osláv a po určitej námahe sme pána Gocza našli v lemkovskom kroji. Hneď nás spoznal, aj keď prvá otázka pre istotu znela, či náhodou nie sme Česi ( od doby, odkedy ho vykradli, ich nechce ani len vidieť – aspoň sa tak tvári). Hneď sme ho uistili, že občianstvo sme nezmenili a dohodli sme si stretnutie na ďalší deň.

Pokračovali sme v ceste smerom na východ v Zyndranovej a dúfali, že nájdeme nejaké miesto na stanovanie. Bohužiaľ sa všetky cesty končili pri domoch a tak sme už strácali istotu, že budeme po svetle hľadať naše táborisko. Vtedy nás zaujala skupina mladých ľudí pri zrube. Keď sme sa ich spýtali, či by sme si náhodou nemohli pri ich zrube nemohli postaviť stany, úplne samozrejme odpovedali, že môžeme a že máme k dispozícii ich kuchyňu so všetkým zariadením, ich spoločenské priestory, kadibúdky, ohnisko – a to všetko úplne zdarma. Až následne sme sa dozvedeli, že to boli vysokoškolskí, poľskí študenti a takéto zruby majú ich študentské kluby po celom Poľsku. Oni si tam prenocovanie platia ( 6 ZL/noc), ale cudzinci to majú všetko zdarma. Zaujímavé riešenie! Postavili sme stany a medzinárodná družba mohla začať. V kuchyni sme spoločne chystali večeru, popíjali a navzájom sa ponúkali svojimi jedlami a alkoholickými nápojmi. Debata bola srdečná a mimoriadne priateľská. Debata pokračovala pri ohnisku a skončila sa pozorovaním krásnej hviezdnej oblohy. A následne sme zašli do našich stanov a spali spánok spravodlivých.

Ráno nás „milý“ sused zobudil o 4.50 hod hukotom motorovej píly. Asi sme boli večer moc hluční a toto bolo pomsta. Zobrali sme to na vedomie a v duchu aj akceptovali. Aspoň sme mali viac času na prehliadku nemeckých aj ruských pozícií v okolí – je priam neuveriteľné, ako sa aj 67 rokov po vojne dá v lesoch presne sledovať priebeh zákopov, pozícii a bunkrov. Vojna tam jej stopy zanechala asi natrvalo. Po umytí sa v studenom horskom potoku sme vyrazili späť za pánom Goczom. Ten nás už čakal aj s ukrajinským kamarátom Vasilom. Vodka bola nachystaná a tak sa mohlo začať rozprávanie – tie jeho historky sme hltali jedným dychom. Presne nám popísal ako pozície tak aj priebeh bojov. Jeho osobné zážitky nás postupne prenášali do obdobia rokov 1944-1945. Keď k nim chodievali slovenskí vojaci, ktorí tam stavali obranné pozície. Alebo keď im ako malí chlapci kradli výstroj a výzbroj a následne ju v okolí skúšali. Alebo na množstvo mŕtvol po bojoch ( 90% ruských a československých, Nemci sa snažili brať svojich mŕtvych za každú cenu so sebou). Alebo keď jeho kamarát vyzul krásne kožené čižmy padlému ruskému dôstojníkovi, následne ich vyumýval (strašne smrdeli mŕtvolným zápachom), navoňal a na trhu v Dukle vymenil za potravu – chlapci sa ešte dlho smiali, ako asi voňali nohy ich novému majiteľovi, bohatému a lakomému obchodníkovi z mesta. Dalo by sa počúvať ešte hodiny, ale čas tlačil a aj vodka sa už dopila – tak sme sa pekne rozlúčili, zaželali zdravie a šťastie a išli ďalej.

V Zyndranovej sme si pri priehrade dali obednú prestávku a pokračovali ďalej na východ. V Nowosielcach sme navštívili pamätník a uctili si pamiatku padlých vojakov 2.paradesantnej brigády z bojov o Duklu v roku 1944. A ďalšia zastávka už bola v Zaluži pri Sanoku na cintoríne slovenských vojakov padlých v roku 1941 pri ťažení proti ZSSR. Pred rokom bol cintorín ešte v neutešenom stave, avšak po množstve mailov na naše ministerstvo obrany a vnútra sa ľady pohli a nejaký spolok našich vojnových veteránov vyčistil a upravil cintorín. Bolo to už oveľa lepšie, ale aj tak sa to ešte nedá porovnať s nemeckými vojenskými cintorínmi. V prvom rade sme doniesli našim padlým vojakom pozdrav zo Slovenska – ich hroby sme pokropili domácou slivovicou. Aj keď bolo strašne horko – vyhrnuli sme rukávy – a hor sa do práce. Vyčistiť okolie, odstrániť burinu, pozametať. Taktiež sme v blízkom záhradníctve kúpili fóliu a kôru a upravili sme kvetové záhony. A na záver sme osadili prinesené tabuľky s informáciou, že tu sa nachádza slovenský vojenský cintorín a sú na ňom vojaci padlí v rokoch 1941-1945. Pri osadzovaní tabuliek zastavil pri nás Passat a vystúpil z neho mladý muž, ktorý sa predstavil ako miestostarosta obce Zaluž. Najprv sme miestostarostovi oznámili, čo a prečo tu toto všetko robíme. On sa nám slušne poďakoval a prisľúbil ďalšiu pomoc – chemický postrek burín a pokosenie okolia. Následne ešte zobral mňa do auta a povozil po okolí, nakoľko sme chceli presne vedieť, kde sa nachádzajú sovietske bunkre, z ktorých bol 27.6.1941 odstrelený náš tank LT38 pod velením des. Karola Penciaka.

Miestostarosta mi bunkre ukázal – ale sú to už iba ruiny. Ešte počas vojny ich Nemci jeden po druhom vyhodili do vzduchu – a to veľmi dôkladne. Potom ma ešte odviezol k rieke San a ukázal mi miesto vhodné pre náš tábor. A na záver nás všetkých pozval na chladené pivo do jeho obchodu. Keď som sa vrátil k chalanom, bolo už všetko porobené. Takže sme následne položili slávnostne veniec na hrob vojaka strel. Karola Smoradu, ktorý mu tam prostredníctvom mojej osoby poslala jeho dcéra, ktorú on osobne videl posledný krát keď mala 1 týždeň. Táto jeho dcéra sa vďaka mojej iniciatíve a snahe mojich slovenských a poľských kamarátov v roku 2010 prvý krát dozvedela, kde je jej otec pochovaný. Nikto si nevie predstaviť ten pocit, keď som mu na hrob kládol veniec, zapálil sviečky a mobilom zavolal jeho dcére (70-ročná pani), že práve odovzdávam pozdravy od nej jej nebohému otcovi, ktorý tam leží v poľskej zemi. Pani kvôli plaču nedokázala povedať ani slovo! A nás hrial na srdci dobrý skutok. A tak sme vzdaním pocty našim padlým opustili slovenský vojenský cintorín v Zaluži a s pocitom dobre vykonanej práce sme šli na to studené pivo. Chutilo neskutočne dobre, bohužiaľ sme (resp. hlavne ja) neodhadli vhodné množstvo. Napriek tomu sme ešte stihli za svetla postaviť stany na brehu Sanu a aj sa okúpať v príjemne chladnej vode Sanu. Večer sa ešte jedlo a popíjalo a všadeprítomných komárov zahnal dym z ohňa. Noc bola neskutočne horúca a keď som sa v noci zobudil v stane sám aj som sa zľakol, že ma všetci spoločníci z neznámeho dôvodu opustili. Ale hneď som spozoroval, že oni sa iba presunuli spať pred stan – a komáre ich tam skoro zožrali.

Ráno bol príjemné – všade naokolo bola v noci búrka, iba nad nami nepadla ani kvapka. Mal som obavy, či ma nebude bolieť hlava – ale na prekvapenie bolo všetko OK. Pri vykonávaní veľkej potreby som sa cítil ako sám vojak v poli – ale iba dokedy som 2 metre pred sebou zrazu nezbadal poľského rybára a jeho nadšený pozdrav DEN DOBRY – moc prijemne mi to nebolo. Spravili sme raňajky a išli sme si pozrieť najzachovalejší sovietsky bunker v obrannej línii na Sane. Ten síce tiež vyhodili do vzduchu, avšak konštrukcia vydržala a preto sa dá ešte stále rozoznať jednotlivé priestory v bunkri. Pred bunkrom sme sa slávnostne rozlúčili s Braňom – ten sa z pracovných dôvodov vracal na Slovensko. A tak sme zostali iba my „štyria tankisti a náš SEAT INCA“.

Na hraničný prechod Kroscienko sme sa dostali rýchlo. Tam nás privítala rada asi 30-tich áut. Poliak z auta pred nami nás informoval, že to je ešte dobré a že máme nachystať v kufri na viditeľné miesto pre ukrajinských colníkov pár EUR na urýchlenie vybavenia. My sme to aj urobili, ale eurá tam zostali ležať nedotknuté. Dôvod – náš hlavný tromf. Na základe skúseností som si sám vyrobil potvrdenie a cieli našej „oficiálnej delegácie“, cez Google preložil do ukrajinčiny, vytlačil, zalial do fólie a hlavne – dal všemocnú pečiatku – bumašku. Tento zdrap papiera nám potom ešte často otvoril dvere a uľahčil situáciu. Takže všetky 3 kontrolné ukrajinské kontroly (pasové, colné a to tretie neviem aké) si prečítali náš oficiálny doklad a pustili nás bez prieťahov ďalej. Smiešne znela otázka ukrajinského colníka, či nedovážame starožitnosti – to bol asi iba vtip!

No a za hranicou začal ten pravý ukrajinský horor. Haličská oblasť (Galizien) bola chudobincom ako za Rakúsko-Uhorska, tak aj za čias ZSSR a aj teraz v Ukrajine. A je to vidieť na každom kroku. Zanedbané domy, špinavé okolie, ošarpané budovy – a hlavne katastrofálne cesty. A to doslova. Polmetrové jamy na ceste, jedna vedľa druhej – bežná realita. Julo sa už po prvých kilometroch na Ukrajine chcel otočiť a vrátiť domov – ale rozchodil to a ku koncu si to dokonca užíval. Vynašiel aj slogan: „Nájdi si svoju cestu“. Tým výstižne popísal situáciu na ceste – každé auto si hľadalo svoju najschodnejšiu cestu a pritom sa zásadne nebral ohľad ani na ostatné autá a už tobôž nie na nejaké predpisy (ktoré tam aj tak asi ani neexistujú). V prvom mestečku s bankou sme zamenili peniaze – kurz 1 EUR = 11 hrivien. Banka vyzerala asi ako naše staničné toalety v nejakej bohom opustenej dedinskej stanici. A išlo sa ďalej po tých oraniskách.

Najbližšia zastávka bola v dedine, ktorá sa za monarchie volala Felštýn – a tam nás zaujala veľká socha Švejka. Až podľa nápisu sme sa dozvedeli, že v tejto dedine padol omylom do vlastného zajatia keď si „skúšal“ ruskú uniformu. Tá socha bolo z architektonického hľadiska jednoznačne to najkrajšie v celej dedine. Tam sme si nakúpili melón a hrozno a v parku sme si na nich pochutili.
A začali sme si pomaly zvykať – voľne stojace kone a kravy na ložnej ploche nákladného auta, husi a kravy uprostred cesty alebo metrové jamy v ceste nás už nedokázali nijako prekvapiť. Naše dojmy ešte zhoršili prejazdy veľkými mestami Sambor a Drogobiči, kde sme očakávali lepšie cesty, ale opak bol pravdou. Osobne by som im zakázal používať názov mesto, aspoň z hľadiska stavu ciest. A tak sme došli do ďalšieho veľkého mesta – Stryj. Tam sme auto dostavili na stanici a vydali sa na prehliadku mesta.

Táto v nás zanechala hlboké depresie – ošarpané domy, všade neporiadok a špina, ľudia nabití akousi negatívnou energiou, žobrajúci Cigáni a babičky predávajúce na ulici ich staré, obnosené papuče. A vrcholom bola návšteva reštaurácie ( jedlo dobré, ceny ako u nás), kde nám 4 čašníci hneď dali najavo, kto tam je pánom – jedálny lístky nám hodili na stôl asi z metrovej výšky, na otázky ani neodpovedali a počas servírovania si čašníčka vybavovala s mobilom na uchu nejaký súkromný hovor. „Preč, len rýchlo preč“ – boli naše myšlienky a depresia nás skoro pohltila. Rýchlo do auta, ktoré tam našťastie stálo, a smer východ. Po tomto zlom zážitku nastal zlom:
zrazu boli lepšie cesty, domy upravenejšie a dokonca aj ľudia pri cestách sa usmievali. V dedinke Berežany nás zaujala socha Stepana Banderu, ktorý je dodnes považovaná v Západnej Ukrajine za hrdinu. V Berežanoch sme tiež nakúpili a mimoriadne sme si obľúbili miestneho ukrajinského radlera (pivo s citrónovou limonádou, hit leta aj u nás, ale na Ukrajine to ešte prekonali a predávajú ho s malinovou, jablkovou, višňovou ….... príchuťou). Podvečer sme si našli táborisko priamo pred Tarnopolom. Táborisko sme si našli priamo pri lese, v ktorom sa v roku 1944 odohrala veľká dráma. Počas sovietskej ofenzívy v marci roku 1944 sa tu do obkľúčenia dostalo 4500 nemeckých vojakov. Samozrejme Hitler ústup zakázal a tak sa stal Tarnopol jedným rozkazom akože „pevnosťou“. Keď zlyhali 2 slabé pokusy o ich vyslobodenie, skúsila sa títo nešťastníci prebiť z obkľúčenia na vlastnú päsť. To ich už bolo vyše 60 zranených a o zúfalstve svedčí fakt, že aj nechodiaci vojaci sa vliekli na rukách len aby nepadli do zajatia. Títo utečenci sa dostali asi 5 km na západ od Tarnopolu, kde narazili v lese na ruské delostrelecké pozície. Tam ešte stačili pobiť všetkých ruských delostrelcov, ale zároveň sa streľbou prezradili a Rusi ich tam obkľúčili. Do zajatia nebrali skoro nikoho a už tobôž nie zranených. Výsledok : 55 Nemcov (zo 4500 ) sa previlo za vlastné línie.

Ešte večer sme si prehliadli tento les zvnútra a tie delostrelecké pozície ako aj bunkre a spojovacie zákopy sú dodnes krásne viditeľné. Sú nemými svedkami tej tragédie, ktorá sa tu vtedy odohrala. A nemými nepriateľmi tam zostali tisíce komárov, ktoré nám až do založenia ohňa neuveriteľne znepríjemňovali život. Príjemnou bola zasa blízkosť kukuričného poľa s krásne dozretou kukuricou. Tak sme si jej nakradli ( u nás je to trestný čin, tam je to každému jedno – to nám povedal miestny hájnik nasledujúci deň) a večer sme si okrem klobás opekali na ohni aj kukuricu. Krásne hviezdna obloha, lietajúce sputniky a padajúce meteority už iba dotvárali krásnu atmosféru večera.

Krásne slnečné ráno nás zobudilo a keďže sme zistili, že komáre asi ešte spali, vybrali sme sa zasa do lesa prezrieť si tie vojnové pozície. Z tichej prechádzky nás prebudil Majov výkrik, keď sa mu podarilo nájsť krásnu známku nemeckého vojaka ( náhradný pluk protilietadlovej batérie Waffen SS). To bolo ale radosti a obdivu. A tak sme všetci ešte intenzívnejšie chodili po lese a vykonávali našu obľúbenú činnosť. Náš záujem skončil prebudením sa komárov – útočili zo všetkých strán. Pri aute nás už čakal miestny hájnik – ale namiesto nadávok za naše táborisko na poli to bol iba príjemný rozhovor o miestnych pomeroch a zvyklostiach. Ani náznak nevraživosti alebo zloby. Rozhovor sme zakončili vytiahnutím fľaše slivovice a prípitkom na zdravie ( hájnik bol zrejme vždy pripravený nakoľko z dverí jeho auta bleskovo vytiahol veľké 1dcl-štamprlíky). Po rozlúčke sme sa zbalili a vyrazili – smer východ.

Najprv nás privítal pri ceste bunker Stalinovej línie, ktorý sme si dôkladne prehliadli ako zvonka tak aj zvnútra. Bohužiaľ ako vo väčšine prípadov bol bunker maximálne znečistený, ale zato bol v absolútne pôvodnom stave. Ďalekohľadom sme prehľadávali okolie a hľadali ďalšie objekty Stalinovej línie v okolí. Následne sme prešli cez veľkomesto Chmelnickij (lepšie známy pod bývalým názvom Proskurov) a smerovali ďalej na Vinicu. Cestou sme okrem jám obchádzali kravy, husi a psov na ceste – ale na to sme už boli zvyknutí. Jediným vzrušením bola policajná kontrola v lese ( v obciach sa bežne jazdí rýchlosťou 80-100 km/h, ak to stav cesty dovoľuje, ale tam policajtov nenájdete a chodci musia uskakovať z cesty ako o život) – kde merali rýchlosť. Človek ráta v Ukrajine ozaj so všetkým, ale s kontrolou rýchlosti uprostred lesa sme nerátali a tak sme miesto 50km/h išli vraj 73 km/h ( merali to takým radarom čo vyzerá ako fén na vlasy). Šokovali nás, keď chceli tí dvaja chlapci pokutu 50,-EUR od každého v aute. My sme skúsili jednať a ponúkli sme najprv 5 EUR a sumu postupne zvyšovali. Pri kontrole dokladov od auta im tam Julo podhodil aj doklady o STK/EK a keď sme policajtovi vysvetlili, na čo sú, tak ich hodil Julovi nazad a povedal, že také doklady na Ukrajine nepotrebuje, veď vidí, že mu auto ide! Jednali sme maximálne slušne a na záver sme vytiahli náš tromf – doklad s bumaškou. A keď sme začali jeden cez druhého tvrdiť, že sme oficiálna delegácia a v Lipovci nás očakáva celé ukrajinské vedenie (začali sme predstaviteľmi okresu, druhý pridal predstaviteľov rajónu a tretí tam už vykrikoval niečo o ukrajinskom generálnom štábe ), tak policajti asi aj dostali strach a skutočne nám vrátili doklady a povedali spásonosné: „IDITE“! Ešte dlho sme nemohli uveriť tomu, že sme tak lacno obišli. Zasa sa vyvrátili všetky tie hrôzostrašné historky o ukrajinských policajtoch.

V kľude sme došli až do centra Vinice ( má 600 000 obyvateľov) a priamo v centre sme našli slušný hotel v prijateľnej cene 45,-EUR/4 osoby. Konečne sme sa vysprchovali ako ľudia v teplej vode. To bolo niečo nádherné po 4 dňoch v teréne. A nakoľko bol v túto stredu na Ukrajine sviatok nezávislosti, vyrazili sme do mesta na oslavy. Vinica sa podobala na normálne európske mesto - upravené, moderné, slušne oblečení ľudia, relatívny poriadok a hlavne množstvo pekných žien (ako na Slovensku). Tak sme si prešli celé centrum, pamätník padlých vojakov, v parku vypili pivo, dali na večeru šašlík a na záver sa odfotili s pripitým kozákom.

Večer sme zaspali totálne unavení a musím povedať, že v stane sa spalo oveľa lepšie. Ráno sme vstali celí dolámaní (hlavne Julo) a aj bez raňajok sme opustili zavčasu Vinicu a vydali sa do Stryžavky ( 8 km severne od Vinice). V Stryžavke sa nachádzajú zvyšky Hitlerovho hlavného stanu Wehrwolf. Našli sme ho v podstate bez problémov, ale nachádza sa v biednom stave a s Wolfsschanze sa to nedá ani len približne porovnať. Hitler bol v tomto stane iba 3 krát ale nakoľko už pri prvom pobyte vážne ochorel (dostal vysoké horúčky a mesiac sa liečil, až po vojne sa prišlo na to, že bunker bol postavený z miestneho granitu a ten mal až 500 x silnejšiu rádioaktivitu ako je dnešná norma), nemal tento hlavný stan nikdy v obľube. A preto mu nerobilo problémy podpísať už koncom roka 1943 nariadenie v ktorom rozkázal zrovnať bunker so zemou. Avšak Nemci vyhodili do vzduchu iba nadzemné podlažia a tak podzemie je dodnes v pôvodnom stave – avšak nikto sa doňho zatiaľ nedostal (aj keď pokusy boli). Tým pádom je celý bunker iba hromada betónovách zvyškov a jediným objektom v pôvodnom stave je Hitlerov osobný bazén (v ktorom sa ale nikdy nekúpal).

Treba ešte povedať, že Ukrajinci plánujú postaviť múzeum priamo na území hlavného stanu za účelom podpory turizmu. Na základe našich skúseností si myslíme, že múzeum bode dokončené tak v horizonte najbližších 100-200 rokov. Avšak kúsok od múzea si v budove bývalého sanatória otvorila partia nadšencov z miestneho vinického klubu vojnovej histórie vlastné múzeum. A tak sme sa tam aj hneď zastavili. Samotné múzeum je v miestnej spoločenskej sále a kvalitou exponátov moc nenadchne. Avšak keď sa naši 2 sprievodcovia dozvedeli, že ostatní naši chalani sú vlastne kolegovia a sú tiež členovia klubu vojnovej histórie, nabrala naša návšteva hneď iný smer a skončila sa vlastne nepísanou družbou ukrajinských a slovenských klubov. Chalani Oleg a Saša nám pripravili perfektný boršč a skoro so slzami v očiach sa s nami rozlúčili. Rozlúčil sa s nami aj ich domáci kocúr so zaujímavým menom Bormann.

A tak sme opustili Wehrwolf a vydali sa k hlavnému cieľu našej výpravu – k Lipovcu! Vzrušenie stúpali a napätie sa dalo krájať. A vtedy sa objavila Ščastliva – dedina, z ktorej slovenská rýchla brigáda začala svoj útok dňa 22.7.1941 okolo 4.00 hod ráno. Dedina sa od roku 1941 pravdepodobne ani moc nezmenila a tak bol dojem ešte originálnejší. Prešli sme celú dedinu a keď sme zbadali vo dvore pred modrou chalúpkou sedieť staručkú babičku – hneď zaznelo rázne „ Stáť! “. A už aj sme začali rozhovor. Bohužiaľ bolo babičke veľmi zle rozumieť a tak sme si museli veľa domýšľať, až pokým neprišla jej zachovalá dcéra a nepomohla s tlmočením. Babička mala v roku 1941 14 rokov a všetko si dobre pamätala: “ Oj tí vaši chlapci, to vám boli vojačkovia. Stále sa smiali, krásne uniformy zapnuté až pod krkom, vždy čistí a upravení – to vám bola radosť. Všetci sme ich mali radi. Nosili nám jedlo a deťom cukor. Oj, v každej rodine mali toho svojho! „
Bolo to radosť počúvať a naši vojaci urobili Slovensku v tomto kúte sveta len dobré meno. Babička ešte spomínala, že v dedine prakticky nebolo mužov (iba chlapci a starci) a tak každá žena ( od dievky až po postaršie matky rodín) mala svojho vojačka-Slováka, ktorý sa staral o ich prežitie – nosil potraviny a iné potrebné veci. Akú odmenu dostávali títo vojaci okrem dobrého pocitu, si každý dokáže domyslieť sám. A nakoľko tie Ukrajinky na vidieku boli a sú napriek ušmudlanému dojmu a sedliackemu oblečeniu vcelku atraktívne, nemali sa tí naši chlapci až tak zle.

Tento príjemný zážitok bol iba predohrou k podivným udalostiam, ktoré nasledovali. V Ščastlivej sme sa zastavili v obchode nakúpiť niečo na večer. Hneď po nás tam vošlo asi 8 slušne oblečených Ukrajincov. Nám ten nákup trval trocha dlhšie ( tam sú obchody ako klasicky u nás kedysi na dedine, čiže žiadna samoobsluha) a keď začali byť tí chlapi nervózni, tak sme si povedali, že nakúpime radšej po nich. Zrazu sa nás spýtali, odkiaľ sme a kam ideme. Keď sme im povedali, že ideme do Lipovca na hroby slovenských vojakov, skoro príkazom nás požiadali, aby sme vonku na nich čakali. Mali sme aj trocha obavy, čo od nás chcú. Tam už prišli za nami z fľašami vodky, ktoré pre nás kúpili v obchode. A vtedy sme sa dozvedeli, že sú to predstavitelia miestneho rajóna ( po naši okresu ), ktorí boli v ten deň hrať volejbal na turnaji štátnych úradníkov v Lipovci (a aj ho vyhrali). A od tohto okamihu sme neboli nič iné ako 4. oficiálna slovenská delegácia v Lipovci – a tým sa do bodky naplnilo to, čo sme si deň predtým ako výhovorku tvrdili tým policajtom. A aká obrovská náhoda, že sme sa v danej minúte stretli v tom obchode!

A už to išlo rana na ranu – zvolávali stále ďalšie osobnosti mesta a okresu Lipovec, oficiálneho fotografa, miestneho archivára a historika atď. Rozdelili si nás do áut a oficiálne nás sprevádzali zo Ščastlivej do Lipovca. Príchod k pamätníku, ktorý tam stojí od vojny, bol dojímavý. Všetci sme cítili ten nával emócii pri cieli našej cesty. Pre nás to bolo ako keď horolezec zdolá vrchol alebo atlét dobehne do cieľa na prvom mieste. Chlapi nechlapi, aj slzy sa objavili (hlavne Julo to prežíval veľmi intenzívne). Vtedy by sme tam radšej boli sami, ale naši hostitelia pochopili danú situáciu a moc nás svojou prítomnosťou nerušili. Ako prvé sme pamätník a hroby pokropili domácou slivovicou – to bol pozdrav z vlasti. To už dojalo aj tých Ukrajincov a prežívali to plne s nami.

A potom to už išlo rana za ranou. Najprv pre nás prišla služobná Volga so šoférom a miestny historik dostal od riaditeľa rajónu 30 min na to, aby nám predstavil mesto. Ukázal nám archív, miestne pamätníky a pamätihodnosti a presne za 30 min sme boli nazad v zmysle príkazu. To už boli na autách umiestnené fľaše vodky, nealko-nápojov a miestnych kulinárskych špecialít (klobásy, mäsa, ryby, kaša a iné). A nasledoval príhovor za príhovorom, samozrejme vždy s prípitkom. To sme už boli pan Ľuboš, pan Július, pan Pjotr a pan Marian. A stále prichádzali ďalší a ďalší predstavitelia oblasti (a každý aj niečo priniesol na pohostenie). A takto sa o nás starali rovných 5 hodín. Bolo to dojímavé a neuveriteľné zároveň. Domáci a vysokopostavení ľudia nám ďakovali, že sme prišli postarať sa o hroby našich súkmeňovcov z vojny. Obdivovali náš patriotizmus a ani náznakom sa nezmienili o našich padlých vojakoch nejak krivo ( veď tí bojovali s Nemcami proti ich otcom a dedom). Ako som už spomenul, každý Slovák aj Ukrajinec mal povinný príhovor s prípitkom, ku ktorému bol vždy vyzvaný miestnym historikom. Každý samozrejme v ňom zohľadňoval tú skutočnosť, kvôli čomu sme tam prišli – čiže kvôli nezmyselnej vojne v ktorej umierali ľudia. Najkratší, ale aj najdojímavejší príhovor mal Julo, ktorý stručne povedal: „Aby už chlapi nemuseli plakať“! Počuť to z úst takého chlapiska ako je Julo, to už aj tí najtvrdší z Ukrajincov dostávali zimomriavky a rýchlo to zapíjali vodkou (pilo sa z 2dcl pohárov).

Ukrajinci boli skutočne príjemní a každý chcel od nás nejaký ten suvenír. Nepovažovali sme to za nejaké žobranie, oni skrátka chceli od nás niečo na pamiatku. Dali sme, čo sme mohli. A najhoršie dopadol Julo – ten okrem všetkých kníh a iných drobností prišiel aj o opasok z nohavíc so slovenskou prackou ( o tú ho chcel miestny historik obrať už na začiatku nášho stretnutia a nakoniec mu to aj vyšlo). A tak si chudák Julo musel celý večer pridŕžať nohavice rukami, aby mu nepadali. Aj tak vyzerá slovanská vzájomnosť a dobrosrdečnosť!

A tak prišiel večer, keď sme sa všetci rozlúčili a my sme konečne zostali sami. Samozrejme nám hneď odsúhlasili miestni predstavitelia spať na cintoríne pri pamätníku, čiže priamo na hroboch našich vojakov. Pamätník sa zachoval iba vďaka miestnym ľuďom, nakoľko komunisti sa ho viac krát pokúšali zlikvidovať. Avšak miestni obyvatelia si ho vždy zachránili nakoľko v ich mysliach vždy prevažovali pozitívne spomienky na Slovákov. Ešte počas vojny bol pamätník postavený na mieste provizórneho cintorína, kde bolo pochovaných 75 padlých vojakov ( z toho 7 dôstojníkov). Následne sa v roku 1942 postavil nový pamätník, pričom hroby zostali tak ako boli, ibaže sa v ďalších rokov sem dovážali aj ďalší padlí slovenskí vojaci z iných oblastí, čiže celkovo by ich tam malo ležať okolo 500. Nemal som z toho moc dobrý pocit, ale chalani tvrdili, že tí mŕtvi budú radi, keď tam s nimi budeme aj cez noc. Postavili sme stany a plní dojmov sme si posadali na pamätník. A spomínali na tie tvrdé časy vojny, na chlapcov, ktorí ležia v cudzej zemi a na tú cudziu zem, ktorá sa k nim a k nám správala ako k vlastným. Pritom sme pozorovali krásnu hviezdnu oblohu ako ak po oblohe letiace sputniky a padajúce meteority. Skrátka krásny letný večer – až dokedy nás chlad nevyhnal. Nastávala krásna tichá noc.

A potom prišla snáď najtajomnejšia noc môjho života. Podotýkam, že ani jeden z nás nebol opitý, aj keď všetci sme nejaký ten alkohol v krvi mali. Oba stany sme si postavili so vstupom smerom k pamätníku. Večer som chcel vôjsť do stanu, ale nemohol som nájsť vchod – ten bol z vedľajšej strany. „Asi ho Majo otočil“ - pomyslel som si. Ale keď sa aj Majo dobíjal do stanu na pôvodnej strane a spýtal sa ma, prečo som stan otočil, bolo jasné, že to nebol ani jeden z nás dvoch. O to viac sme boli prekvapení, keď nám Julo a Peter potvrdili, že ani oni sa nášho stanu nechytili. Vtedy sme tejto udalosti nepripisovali žiaden význam a spomenuli sme si na ňu až ráno. Po uložení sa v stane k spánku som najprv dostal zimnicu, následne horúčku snáď 40 st. C.. Potil som sa ako kôň a často som sa budil. Tak som sa zobudil aj v noci presne o 0.00 hod a myslel som si, že mám halucinácie – v okolí štekali a zavýjali stovky a stovky psov. Bol to štekot a zavýjanie rôznej intenzity, v rôznej diaľke a v rôznych tónoch. Bol som presvedčený, že blúznim. Keď som to už po 10-tich minútach nemohol vydržať, tak som pre istotu zobudil Maja a spýtal sa ho, či aj on počuje tých psov. Na moje prekvapenie mi to potvrdil a počul presne to isté ako ja. A keď sa z vedľajšieho stanu pridal aj Julo, ktorý kvôli tomu nemohol spať, bolo mi už jasné, že to nie sú halucinácie ale skutočnosť. Ten štekot neprestal a ja som zaspal asi až tak okolo 4.00 hod, našťastie už bez horúčky. Keď som v noci ešte počul blízko stanu traktor s rinčajúcimi reťazami a nejakú starú motorku, bol som presvedčený, že cestujeme do minulosti a onedlho k nám prídu vojaci a budú nás vypočúvať, čo sme zač. Po tej namáhavej noci a krátkom spánku sme so všetci zobudili o 5.30 hod – a všade bolo nádherné ticho, nebolo počuť a vidieť ani jediného psa. Som a vždy budem presvedčený, že to nočné intermezzo bolo znamenie, ktoré nám prostredníctvom tých psov dávali naši padlí a v tých miestach pochovaní slovenskí vojaci. Snáď chceli našim prostredníctvom zaslať odkaz domov do vlasti, ktorý z dôvodu ich nečakanej smrti už nemohli odovzdať sami. Ich znameniu sme porozumeli!

Ráno sme sa pustili do práce a celé doobedie sme intenzívne kosili, čistili a upravovali cintorín. Julo tam orezal profesionálne všetky stromy až sme vytvorili asi 2 obrovské kopy biologického odpadu. Vykopali sme v zemi zakopané stĺpiky bývalého oplotenia a osadili ich. S Peťom sme v Lipovci kúpili veľký veniec a ozdobili ho stužkami s nápismi. Julo z brezového dreva vytvoril slovenský dvojkríž, ktorý sme osadili pri ceste a umiestnili naň tabuľku s informáciou, že sa tam nachádza slovenský vojenský cintorín z vojny. Ešte počas práce nás navštívil starosta mesta ( a pritom nám skoro vynadal, ako že on o tom nevedel, že sme tam a prečo sme neprišli za nim na úrad) a aj jedna babička, ktorá nám tam odrecitovala náboženskú poéziu na znak vďaky za nami odvedenú prácu.
Keď sme všetko dokončili, tak sme sa najedli a potom sme s pocitom dobre vykonanej práce asi hodinu oddychovali a rozjímali. Na záver sme sa slávnostne rozlúčili s týmto symbolickým miestom a zaspievali si našu hymnu. Týmto sme považovali cieľ našej cesty za 100%-ne splnený.

Ešte snáď krátko k roku 1941 a k spomínanej bitke: v roku 1941 mal Lipovec 15000 obyvateľov a bol malé zaspaté ukrajinské mestečko (pre zaujímavosť: teraz má iba 10000 obyvateľov, časť sa odsťahovala a časť padla vo vojne či už ako vojaci alebo boli zlikvidovaní ako Židia). Veliteľ slovenskej Rýchlej brigády plk. Pilfousek (inak nenávidený ako nadriadenými tak aj podriadenými, arogantný a ctižiadostivý a zároveň neschopný slovenský Nemec hovoriaci česky) si tu chcel naplniť vlastné ambície a hnal slovenských vojakov do vopred prehratej bitky. Dňa 22.7.1941 najprv zlyhal slovenský prieskum, ktorý sa pobral po ceste na kraj Lipovca a keď po nich nikto nestrieľal, tak hlásili čistý priestor. Pilfousek sa spoľahol ako na túto výpoveď tak aj na neoverené informácie od Nemcov a hnal celú brigádu ako na prehliadke do Lipovca. Ibaže Rusi sa až vtedy prebrali a začali zo všetkých strán strieľať ako na vojakov tak aj na vozidlá. To už naši vojaci pochopili, že to nebude prechádzka ako boli dovtedy zvyknutí. S veľkou námahou vyčistili predpolie, kde boli Rusi ukrytí v tzv. líščích dierach a dostali sa až k mostu na predmestie Lipovca.
Tento boj trval od skorého rána a o 17.45 hod vyrazili Rusi do silného protiútoku pri ktorom odrezali naše jednotky v Lipovci. Tieto sa bránili v obkľúčení až do tmy a keď im došla munícia, snažili sa dostať k vlastným líniám a lebo padli do zajatia (to však považovali za posledné riešenie). Všetky ostatné jednotky sa stiahli do Ščastlivej čiže tam, odkiaľ ráno vyrazili. V konečnom účtovaní stratila Rýchla brigády hlavne v dôsledku nerozvážneho velenia celkom 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 zajatých. Zároveň stratila 6 tankov ( 5 x LT35, 1 x LT 38 + 1 x LT40), jeden obrnený automobil OA 30 a 25 nákladných áut. Aj keď predstavovali straty iba nejakých 5%, pre slovenské najvyššie velenie boli neakceptovateľné (aj keď ruské straty boli neporovnateľne vyššie – 700 mŕtvych, 1000 ranených a 150 zajatých, ale to bežne zodpovedalo sovietskemu štýlu vedenia vojny). Minister obrany generál Čatloš považoval výsledok boja za jednoznačný neúspech z ktorého vinil plk. Pilfouska. Na Slovensku sa to však tajilo a razilo sa heslo: „ Slovenská armáda sa narodila pri Lipovci! “. Žiadna iná bitka na východnom fronte nepriniesla Slovákom v priebehu jedného dňa také ťažké straty ako pri Lipovci. Tak zostal boj pri Lipovci pre slovenskú armádu až do dnešných čias najkrvavejšou bitkou v histórii samostatného Slovenska.

A tak sme v piatok poobede nastúpili na cestu domov. Najprv sme si ešte raz prezreli Lipovec a to hlavne pamätník oslobodenia s tankom T34/85, pomník padlým vojakom ako aj súčasnú nástenku najlepších pracovníkov rajónu Lipovec ( aj my sme kedysi také niečo mali). Samotný Lipovec pôsobí dezolátnym a ospalým dojmom a dvaja spiaci policajti v služobnej Lade tento dojem iba zosilnili. Ako v celej Ukrajine je tam množstvo vecí začatých – ale nič nie je dokončené. Krásnym príkladom boli 60 cm vysoké obrubníky mimoriadne vhodné pre mamičky s kočíkmi (jednoducho to tak vyšlo) alebo rozpadnuté krajnice ciest čerstvo natreté bielou farbou (vrátane hliny a špiny ktoré sa beleli ako piesok na púšti).

Ešte posledný krát sme si prešli miesta bojov na predmestí Lipovca a dokonca sme našli aj bývalú poštu, v ktorej sa naši vojaci v roku 1941 bránili v obkľúčení až pokým im nedošla munícia. A tak sme opustili Lipovec juhovýchodným smerom a navštívili ešte mestečko Ilince, kde sa naša brigáda zhromaždila po boji v Lipovci. Odtiaľ sa začalo naše nekonečné putovanie na západ - smerom domov. Cesty tam boli nekonečne rovné a stále ich po oboch stranách lemovali vysoké stromy, ktoré iba zvýrazňovali tú neustálu jednotvárnosť. Cesta ubiehala pomaly ako týždeň pred výplatou a iba občasné vzrušenie, keď nám do cesty nečakane vbehla krava alebo keď išiel dedko na motorke v tankistickej kukle alebo keď sme nakupovali v osadách, kde cudzincov videli naposledy počas 2.sv. vojny, nás udržiavali v strehu. Prišli sme až k mestu Kamenec Mogilnij na moldavskej hranici, videli sme obrovskú rieku Dnestr a tými nekonečnými cestami sme prišli večer až k mestu Černovici, kde asi práve všetci obyvatelia pálili zemiakovú vňať a tak nebolo na ceste vidieť ani na 10 m a všetko smrdelo dymom. Asi 10 km za mestom, keď už skončilo zadymovanie, sme zišli z hlavnej cesty a našli si táborisko na poli. Bolo to krátko pred zotmením a všetci sme boli riadne unavení. Majo s Peťom ešte zapili únavu fľašou vodky a naša únava sa prejavila aj na kvalite stavby stanu, ktorý nám v noci z dôvodu silného vetru spadol na hlavy. My sme však boli takí hotoví, že sme to nechali tak a spali so stanom na hlave až do samého rána (Julo bol najväčší a tak hlavná váha stanu bola na jeho hlave a my sme s Peťom mali aspoň trocha vzduchu). Ráno nás privítal krásny východ slnka a my sme pokračovali v ceste. V prvej dedine sme nakúpili v miestnom „supermarkete“ s normálnymi pokladňami. Na ploche 50m2 tam bolo 6 predavačiek a jeden strážnik v uniforme. Výber bol dobrý, ale správanie pokladníčky, ktorá počas práce telefonovala mobilom a pritom nám niečo nadávala nás uviedli do reality. Pred obchodom čakal (ako skoro všade) pes so smutným pohľadom a jednoznačne dával najavo, že by sa rád s nami podelil o náš nákup. Že bol asi hladný dosvedčoval fakt, že jedol mäso, perníky, rajčiny a aj obal z potravín. To je Ukrajina!

Prešli sme cez mesto Kamenec Podolskij (vraj najkrajšie mesto Ukrajiny – prečo? - to nevieme, ale my sme tam nič pekné nevideli), Černovec ( známe židovské mesto v Bukovine, pred vojnou tam žilo skoro 90 % Židov) a za krásneho slnečného počasia sme sa pomaličky blížili ku Karpatom. Situácie, ako keď autobus narazil do ľudí čakajúcich na zastávke (a to sa ešte všetci tomu smiali) alebo keď bol v premávke iba jeden jazdný pruh cesty, nakoľko sa v druhom sušilo seno alebo keď sa kôň prepravoval na nákladnom aute nás už nedokázali prekvapiť. A potom prišli tie krásne, divoké hory Karpát v oblasti mesta Verchovina. To je skutočný raj pre dobrodruhov a milovníkov neporušenej prírody. Cesty (a hlavne mosty) boli v zlom stave, asi následok každoročných povodní.
Kúpeľ v potôčiku s čistučkou vodou pôsobil na naše telá blahodarne. Vo Verchovine sme sa prešli po miestnom trhu, pozreli si krásnu riečku ( v ktorej si chlapík práve umýval motorku) a nakúpili krásne suveníry z dreva. Po prvý krát sme ti videli viac konských povozov ako motorových vozidiel. V podstate je to logické, lebo na tie ich lazy bez ciest by sa autom nikto nikdy nedostal. Verchovina v nás zanechala veľmi príjemný dojem zvýraznený tou nádhernou prírodou.

Takto sme si predstavovali aj Podkarpatskú Ukrajinu, ktorá kedysi patrila Československu. Po drahom obede v miestnej reštaurácii sme prišli na bývalú hranicu Zakarpatskej oblasti.

Po sľubnom začiatku prišlo veľké sklamanie. Podkarpatská Rus nás veľmi sklamala – neskutočný neporiadok, obrovská chudoba, príroda zničená zásahmi ľudí, rieky znečistené obrovským množstvom odpadu. Už na prvý pohľad obrovská nezamestnanosť a chudoba, to sa tam dalo doslova čítať z tvárí ľudí. A takto bezútešná bola celá cesta popri rumunskej hranici na rieke Tisa a stav sa ani o trochu nezlepšoval. Vyskúšal sme si most pre chodcov cez Tisu – jednoznačne adrenalínový zážitok, nakoľko každá druhá doska bola prehnitá. A zrazu sa v tej chudobe ako prízrak vynorila dedina pozostávajúca z palácov – jeden obrovský novopostavený zámok vedľa druhého, celkovo snáď 100 takýchto novodobých hradov, niektoré ešte nedokončené. A za touto dedinou zasa tá chudoba. Bolo to ako prízrak a až neskôr sme sa dozvedeli, že to bol rajón najbohatších pašerákov Ukrajiny kde sa v týchto hradoch vyrábajú cigarety a alkohol pašovaný cez rumunskú hranicu do celého sveta. Samozrejme všetko pod dohľadom a so súhlasom polície a politikov. Aj to je Ukrajina!

Pred Chustom sme sa zastavili pri miestnom pasákovi kráv. Dali sme mu niečo z našich zásob a zato sme si vypočuli zaujímavé informácie. Dôchodok 70,-EUR mesačne, dobrá mzda 100 EUR a výborná mzda (napr. štátni zamestnanci a železničiari) 300,-EUR. Potraviny drahé ako u nás ( s výnimkou vodky), žiadne pracovné príležitosti, každodenná chudoba – to je podkarpatská realita ako v pesničke Verchovina ( „Tak si žije vodku pije podkarpatský Rus“).

Podvečer sme dorazili do Mukačeva kde sme sa rozhodli prenocovať. Najprv sme prezreli centrum mesta ktoré na nás pôsobili vcelku civilizovaným dojmom (Mukačevu sa hovorí „mesto mafiánov“). S určitými ťažkosťami sme si našli hotel pri štadióne a dali si konečne zasa riadny kúpeľ. Chalani si sadli na pivo na hotelovej terase a ja som si spravil individuálnu nočnú výpravu do centra mesta. Strach som nemal ani trochu, iba zatemnené ulice bez osvetlenia a hrboľaté chodníky mi robili určité ťažkosti. Šťastne som sa vrátil na izbu a tak sme hneď zrána mohli vyraziť.

Cesty už boli kvalitné ako u nás a tak sme zvyšných 40 km do Užhorodu zvládli za 30 min. V Užhorode už Julo jazdil ako skúsený Ukrajinec – išiel na červenú, do jednosmerky v protismere a na stopke zásadne nezastavoval. Pred hranicou sme urobili záverečný nákup, veď predsa musíme našim doma priniesť niečo z Ukrajiny. Tak sme sa zbavili posledných hrivien, lebo tieto iba neradi menia nazad na EUR. A už sme aj boli na hranici, kde sme predpokladali, že sa zdržíme max. hodinu ( bola nedeľa skoro ráno). A to viac nás prekvapilo, keď sme tam strávili 3,5 hodiny v najväčšom horku! A ešte bonus k tomu – keď ukrajinskí colníci zistili, že sme boli prvý krát na Ukrajine a že sme boli na vojenských hroboch, tak nám pekne spravili „kompletku“. Odstavili nás nabok a všetko nám vyhádzali a dopodrobna kontrolovali. Treba však podotknúť, že ich správanie bolo korektné a nakoniec, keď zistili že nič nepašujeme, sme sa ešte stali kamarátmi. Bol to zaujímavý zážitok (človek si spomenul na minulé časy s hraničnými kontrolami, keď skoro každý obyvateľ niečo pašoval) a neviem si predstaviť ako by sme sa cítili, keby sme ozaj niečo pašovali. Tak sme to šťastne prežili a následne sme 2 hodiny stáli v hraničnom medzipásme kde sa nič nedialo. Našťastie aspoň slovenskí colníci pochopili, že nič nepašujeme a tak nás ani nekontrolovali a hlavne nás nezdržovali ešte dlhšie. A tak sme opustili Ukrajinu a cez slovenský východ smerovali konečne domov. Jediná zastávka bola na Dargove pri pamätníku z 2.sv. vojny. Ten je síce udržiavaný, ale múzeum (sieň slávy) je veľmi biedne a exponáty ako aj komentáre sú tam nezmenené od roku 1989. Ale na to, že sa o to starajú dobrovoľníci bez nároku na mzdu, je to ešte stále dobré.

A tak sme cestovali cez Košice, Prešov, Levoču až domov k Majovi (zlaté naše cesty! ). Ten nás pohostil a my sme bezodkladne pokračovali ďalej. Ja som domov dorazil už za tmy a nikto si nevie predstaviť tú radosť, keď som zbadal manželku a moje 3 krásne deti ako ma čakajú na ulici. Všade dobre, doma najlepšie!

A čo na záver:

1.Ukrajina je krajina paradoxov – na jednej strane milí ľudia, na strane druhej životná úroveň ako u nás 30 rokov dozadu. Cesty v strašnom stave, aj keď to záviselo od oblasti. Všade prítomný neporiadok. Ukrajinec neurobí nič bez príkazu alebo nariadenia. Ochrana životného prostredia a bezpečnosť cestnej premávky – na Ukrajine pojmy absolútne neznáme.

2.Ako v Poľsku tak aj na Ukrajine nás milo prekvapila srdečnosť ľudí – všade nás vítali, všade nám pomáhali a nemali sme ani jeden jediný problém. Aj keď mali málo, boli by nám dali aj to posledné. A taktiež nás prekvapil ich záujem ohľadom poslania našej cesty – starostlivosť o hroby slovenských vojakov. Ľudia sú tam veľmi skromní a nenároční a pokiaľ majú čo jesť, nič ich nevyvedie z miery. Ich mentalitu vyjadruje odpoveď pastiera od Chustu na otázku, kedy im bolo najlepšie, či za Čechoslovákov, Maďarov, Nemcov, Rusov alebo Ukrajincov: „ Nám je to jedno, pokiaľ máme prácu a čo do úst. A najlepšie nám bolo za Brežneva, vtedy sme si boli všetci rovní a mali dosť jedla aj práce! “ Takže ani náznak nejakej hrdosti na ukrajinskú samostatnosť!

3.Potešilo nás, že Slováci majú v týchto krajinách veľmi dobré meno – či už v minulosti, tak aj v prítomnosti. Aj na našich vojakov, ktorí bojovali ako proti Poliakom tak aj proti Ukrajincom, sme nepočuli jedno jediné zlé slovo.

4.Sklamala nás Podkarpatská Rus, ktorú sme si predstavovali ako raj na zemi – a ono je to skôr peklo na zemi. Nič výnimočné, iba obrovská chudoba a neporiadok. Spoločne sme skonštatovali, že oddelenie Podkarpatskej Rusi od ČSSR v roku 1945 nebolo pre nás stratou, ale Rusom by sme mali byť skôr vďační. Keby tá oblasť patrila nám, tak by bola chudobincom Slovenska a nezamestnanosť by tam bola snáď 100%.

Celkovo to bola krásna výprava a splnili sme si všetko, čo sme chceli. Byť s dobrými kamarátmi na tak významných miestach vojnovej histórie je skutočný zážitok, ktorý zanechá trvalé dojmy. A hlavne nás hrial pocit, že sme odviedli kus užitočnej práce. To, že sme sa postarali a upravili naše dva vojenské cintoríny, sme nebrali ako bremeno, ale skôr ako poctu zložiť tým padlým chlapcom poklonu. Pre náš štát sú títo padlí vojaci skôr príťažou a neprekvapilo by nás, keď aj nás niekto označí za fašistov alebo neonacistov, nakoľko sme sa starali o hroby vojakov, ktorí bojovali vo vojne s Nemcami. Tu je totiž všetko možné. A pritom je skutočnosť úplne iná – oni ich tam nahnali nezodpovední a arogantní politici plniaci si vlastné ambície na úkor bežných ľudí. Tak to bolo vtedy, tak je to aj teraz. Našťastie s tým rozdielom, že teraz nie je v Európe vojna. A je smutné, že aj keď tam už boli 3 naše oficiálne delegácie, nikde sa u nás o tom nepísalo, lebo nedajbože by dotyčných politikov a zástupcov nášho štátu mohli dávať do súvislosti s vojnovým Slovenským štátom. A to by mohlo znamenať koniec ich kariéry. Národná hrdosť je pojem, ktorý pomaly ale isto mizne a keď si človek pozrie a vypočuje vedúcich predstaviteľov nášho štátu, tak to nie je ani trocha prekvapujúce.

Už tešíme na ďalšiu výpravu. Kam? Uvidíme, ale tento krát asi smerom na juh alebo sever!