Z Wehrmachtu do NATO

Hans Speidel predstavoval jedného z najkontroverznejších nemeckých generálov druhej svetovej vojny. Ako spoľahlivý a výkonný štábny dôstojník zastával v hierarchii nacistickej brannej moci významné postavenie, avšak bol tiež kľúčovou postavou v pozadí dôstojníckeho sprisahania proti Hitlerovi. Aj preto sa ako jeden z mála vysokých dôstojníkov Wehrmachtu dokázal presadiť aj po vojne, či už v rámci ozbrojených síl západného Nemecka, alebo paradoxne v rámci Severoatlantickej aliancie.

Vojak – učenec :
Speidel sa  narodil 28.októbra 4897 v Metzingene. Od malička prejavoval eminentný záujem o literatúru, avšak udalosti z leta 1914 výrazne predurčili jeho ďalší osud. Vypuknutie 1. svetovej vojny ho totiž priviedlo do armády, ktorá sa mala stať jeho hlavným profesionálnym pôsobiskom. Ako dobrovoľník sa veľmi rýchle vypracoval z veliteľa až na pobočníka veliteľa pluku, pričom jeho profesionálnymi devízami sa stali pracovitosť, spoľahlivosť a výkonnosť. Treba spomenúť, že ešte pred profesionálnou vojenskou dráhou vyštudoval na  univerzitách v Berlíne, Túbingene a Stuttgarte históriu a národné hospodárstvo. Ako perspektívny dôstojnícky káder medzitým absolvoval tajný výcvik generálneho štábu a na jeseň 1930 bol ako dôstojník gšt. zaradený na štábne oddelenie „Zahraničných armád“ / Sekcia západná Európa /, ktoré zhromažďovalo informácie o armádach iných krajín, analyzovalo ich vojenskú politiku a bolo de facto špionážnym oddelením Generálneho štábu.

Rýchla kariéra :
Nasledovalo obdobie rýchleho kariérneho vzostupu, čo umožňovala vtedajšia situácia, kedže neustále rozširovanie nemeckej armády uľahčovalo služobný postup. V rokoch 1933 – 1935 pôsobil v Paríži ako zástupca vojenského atašé. Resp. v rokoch 1936 – 1937 ako šéf špionážnej sekcie, potom prešiel štábnymi funkciami na divíznom i zborovom stupni. Vypuknutie 2. svetovej vojny bolo ďalším katalyzátorom jeho kariéry a „spanilá jazda“ nemeckej armády západnou Európou z prelomu jari a leta 1940 mu vyniesla renomé zdatného taktika a stratéga. Šéfovanie štábu 18. armády, ktorá si počas prvej fázy Západného ťaženia úspešne počínala pri dobýjaní Holandska a Belgicka, ho koncom mája 1940 priviedlo na štáb Skupiny armád B, kde sa rovnako úspešne zhostil úlohy rozplánovať útok a okupáciu francúzskeho hlavného mesta v druhej fáze ťaženia pri dobýjaní Francúzska. Bezprostredne po jeho ukončení prevzal exponované miesto náčelníka štábu vojenského guvernéra Paríža a krátko na to aj náčelníka štábu vojenského veliteľstva Francúzska. Masívne represie voči predstaviteľom francúzskeho hnutia odporu a systematické zasahovanie pohlavárov nacistickej strany a SS do právomocí vojenského veliteľa, však uňho postupne vyvolali averziu k prejavom Hitlerovho režimu.

Morálna dilema :
Počas pôsobenia na východnom fronte, kde bol prevelený na jar 1942, sa jeho odpor začal postupne prehlbovať, pod čo sa bezpochyby podpísali nielen zverstvá páchané na civilnom obyvateľstve, ale aj neblahá skúsenosť s Hitlerovým osudným zasahovaním do procesu plánovania a riadenia vojenských operácií. Ako náčelník štábu V. armádneho zboru, od februára 1943 bojovej skupiny Lanz/Kempf a od augusta 1943 8. armády, mal možnosť osobne sa oboznámiť s katastrofálnou situáciou, do ktorej sa Nemecko rútilo. Váhavosť, lojalita a morálna dilema zo zrady voči „fuhrerovi“ však brzdili jeho odhodlanie na aktívny odpor, ktorý tak dlho neprekročil úroveň konšpiračných diskusií. Situácia sa zmenila v lete 1944, keď sa v máji 1944 vrátil z Paríža, aby prevzal post náčelníka štábu Skupiny armád B vo Francúzsku.

Sprisahanec :
Vybral si ho sám veliteľ armádnej skupiny maršál Erwin Rommel. V Paríži sa odhodlaný Šváb stretol s pevne usporiadanou skupinou sprisahancov, ktorá mala svoje plány značne rozvinuté a len čakala na vhodný okamžik. Ich činnosť podstatnou mierou zaktivizoval práve Speidel. Mnohí doňho vkladali veľké nádeje aj preto, že bol Rommelovým krajanom. Avšak všetky pokusy získať pre spoluprácu „líšku púšte“, ako aj vrchných veliteľov na Západe /poľných maršálov Rundstedta, Klugeho/, skončili neúspešne. Ich postoj zostal pomerne vlažný a do značnej miery paralyzoval odhodlanie aktivistov parížskej „fronty“ k rozhodnému vystúpeniu. Váhavá akcia vzbúrencov v Berlíne / ktorá ich všetkých zaskočila/ následne vystriedali masové postihy. Hans Speidel bol však jediný, kto z ústredného kruhu sprisahancov prežil, čo sa pripisovalo jeho obozretnosti a opatrnosti. Tá ho však nezachránila pred zatknutím, ktoré osobne neriadil sám Hitler po tom, keď Speidela prezradili niekoľkí zadržaní konšpirátori. Bol však ušetrený verejnej žaloby a teda aj trestu smrti, hoci ho do konca vojny väznili. Oslobodili ho spojenecké francúzske jednotky.

Povojnová epopeja :
Po vojne pracoval v zajatí pre historickú sekciu americkej vlády, kde sa podieľal na zmapovaní vojenských udalostí na európskych bojiskách z pohľadu nemeckej strany. Od leta 1948 pôsobil ako poradca bavorského premiéra pre obrannú politiku, od roku 1950 už ako vojenský poradca spolkovej vlády. Zaiste nie bez vedľajších motívov čoraz častejšie rezonovala otázka, ako je možné, že sa mu ako jedinému z hlavných konšpirátorov atentátu na Hitlera podarilo zachrániť. Bol to však nakoniec spolkový kancelár K. Adenauer, ktorý sa postavil na jeho obhajobu a „zarazil“ všetky špekulácie, čím mu umožnil pokračovať vo vojenskej kariéra v rámci Bundeswehru. Po krátkom čase mu priznali hodnosť generálporučíka. Významnou mierou sa podieľal na organizačnej výstavbe ozbrojených síl západného Nemecka a na obnove jej veliteľských a riadiacich štruktúr. Ako šéf nemeckej delegácie viedol v rokoch 1951 – 1954 s predstaviteľmi USA a európskych západných mocností zložité rokovania o remilitarizácii SRN.

Po jej pripojení k Severoatlantickej aliancii v máji 1955 sa významnou mierou podieľal na integrácii Bundeswehru do vojenských štruktúr NATO. V roku 1957 bol dokonca menovaný veliteľom Pozemných síl NATO v strednej Európe a povýšený na armádneho generála. Bol radikálnym zástancom útočnej stratégie a v zhode s teóriou o nutnej pripravenosti ozbrojených síl na obmedzenú vojnu žiadal urýchlené vyzbrojenie Bundeswehru taktickými atómovými zbraňami. Jeho extrémne návrhy o rozmiestnení jednotiek NATO čo najďalej na východ a preventívnom obsadení územia NDR. , však mnohých znepokojili a výrazne prispel aj k ochladeniu vzťahov so susedným Francúzskom. V snahe zahnať obavy európskych krajín z rastúceho nemeckého militarizmu bol nakoniec v septembri 1963 odvolaný a odsunutý do úzadia. Bol vymenovaný prezidentom Nadácie pre vedu a politiku, v skutočnosti však naďalej zostal pôsobiť ako zvláštny poradca spolkovej vlády pre otázky NATO. Zomrel 28. novembra 1984 v Bad Honnef.

Autor: Alex Maskalík, Vojenský historický ústav Bratislava, pre mesačník OBRANA