Záhada menom Martin Bormann

Osud väčšiny „veľkých“ nacistov je nám známy. Život Martina Bormanna je však pre verejnosť stále záhadou. Vzhľadom na fakt, že by už mal cez 107 rokov, sa už asi nikdy nedozvieme všetko o tom, kam sa vytratil, čo robil, pod akými menami pôsobil. Zrejme ho už nepostihne osud Adolfa Eichmana. Mnoho hľadačov sa ho snažilo nájsť. Niektorí mu už dýchali na chrbát, niektorým sa ani nepodarilo po ňom nájsť „ani smrad“ a niektorých pátranie po jednom z najväčších zločincov sveta stálo život. Tak kam sa podel?

Začať v pátraní by sme asi mali hneď 1. májom 1945, keď sa poslední obyvatelia a návštevníci krytu pod ríšskym kancelárstvom pokúšali uniknúť kliešťom sovietskeho obkľúčenia. Väčšina uprednostnila útek v skupinách. Skupinu, kde bol aj Bormann, tvorili o. i. MUDr. Ludwig Stumpfegger, vodca Hitlerjugend-u Arthur Axmann, Hitlerov osobný šofér Erich Kempka, Hitlerov osobný pilot Beetz, SS-hauptsturmführer Schwaegermann, či tajomník ministerstva propagandy dr. Nauman. Pri prechode ulicami Berlína sa kryli za tigrom. Stumpfegger s Bormannom sa od skupiny údajne oddelili. Túto verziu niektorí potvrdili, iní ju vyvrátili. V Norimbergu sa dostal k slovu Arthur Axmann. Povedal: „... Keď však proti nám postupovali sovietske tanky, museli sme sa vrátiť. Cestou sme prechádzali cez Most invalidov a tam sme zazreli Bormanna a dr. Stumpfeggera, ako s roztiahnutými rukami a nohami ležali mŕtvi... Už nedýchali, oči mali zavreté... “. Erich Kempka potvrdil správu, že Bormann sa od skupiny oddelil. Povedal: „ Na čele šiel tank - tiger a vedľa neho sa krčil Martin Bormann. Zrazu tigra naplno zasiahlo a explodoval. Na tej strane, kde šiel Bormann, vyšľahol mohutný plameň... Telo, ktoré letelo ku mne, myslím, že to bol Hitlerov osobný lekár dr. Stumpfegger, mi podrazilo nohy a ja som upadol do bezvedomia. Keď som sa prebudil, bol som oslepený výbuchom... “, avšak problém je v tom, že podľa toho, čo ďalej povedal, bol jediný, čo by to mohol dosvedčiť. To nepresvedčilo nikoho, ani tribunál. Tak bol Martin Bormann, síce v neprítomnosti, odsúdený na trest smrti obesením. Trest mal, vlastne stále má byť, vykonaný okamžite po dolapení. V roku 1963 Naumann však priznal, že Bormann sa pri výbuchu veľmi nezranil a potom utekal ďalej. Dalo by sa uvažovať, že sa ho snažil predtým kryť. Tomu, že Bormann žije, nasvedčuje aj neskoršia udalosť s jeho manželkou.

Gerda Bormannová, manželka Martina Bormanna, 25. 4. 1945 opustila luxusné sídlo v Obersalzbergu a aj so svojimi deťmi sa presunula do obce Wolkenstein v Tirolsku. Tu už bol prichystaný úkryt, o ktorý sa postaral jej manžel. Žila tu pod menom Bergmannová. Nikomu tu ani nenapadlo, že by to mohla byť manželka jedného z najväčších monštier nacistickej mašinérie. Avšak na jeseň roku 1945 sa rapídne zhoršil jej zdravotný stav. Už dlho trpela rakovinou. (Nepodarilo sa mi zistiť, že na ktorom orgáne mala nádor. ) Teda potrebovala odbornú pomoc a lieky. Takže sa sama prihlásila na veliteľstve americkej armády v meste Bolzan. Veliteľ ju poslal domov, no neskôr bola prevezená do „POW“ tábora v Merane. Čo je podstatné pre tento článok, je fakt, že do formulára, ktorý jej dali vypísať, napísala do kolónky „rodinný stav“ slovo „vydatá“ a nie „vdova“. Možno vedela, že manžel žije, možno si len myslela, že on žije, alebo sa len nechcela zmieriť s možnosťou, že je mŕtvi. Nech je to už ako chce, liečba už nepomohla a tak 22. 3. 1946 Gerda Bormannová zomrela. Istý muž z Wolkensteinu, volal sa Karl Moser, tvrdil, že keď vošiel do domu Gerdy Bormannovej, narazil do istého chlapa. Bol dosť objemný a rýchlo nasadol do pripraveného auta. Potom zmizol. Podľa pána Mosera, podobal sa Martina Bormanna.

Martin Bormann bol stále na úteku. Je naňho vydaný zatýkací rozkaz. Po celom Nemecku v tú jeseň 1945 vyvesili desaťtisíce plagátov. Uvádzali sa tam jeho skutky, dátum a miesto narodenia, ale hlavne veta: „Kto by o úkryte menovaného niečo vedel, nech to okamžite ohlási. “, toto možno povzbudilo istú slečnu Silberhornovú, aby sa šla podeliť o svoje vedomosti. Bola to totiž jedna z Bormannových sekretárok. Prišla na veliteľstvo americkej spravodajskej služby. Tam začala zo seba sypať informácie. „Martin Bormann je silný muž s tučným krkom. Nohy má do X, má riedke vlasy, mäkké mäsité telo, okolo vypuklého brucha rád nosí opasok, má silný biely chrup, má rád ženy, aj so mnou chcel, ale ja som sa nedala... “, prerušil ju dôstojník. Poďakoval jej a povedal jej, že toto im nijako nepomôže. Ona mu povedala, že to nieje všetko a vyložila na stôl fotografie. Bol na nich Martin Bormann. Bormannove fotografie sú pomerne vzácne, lebo sa nerád fotografoval. Tieto fotografie krátko na to prostredníctvom tlače obleteli celý svet. Časopis Sunday Dispatch odniekadiaľ zobral informáciu, že Bormann sa ukrýva v meste Pamplon v Španielsku. Polícia prevrátila celé mesto hore nohami, no nenašla nič podozrivé. So správami o Bormannovi sa akoby pretrhlo vrece. Či im uveríte, je na vás. Napríklad:

Izvestija- 2. 1. 1946:
Norimberský korešpondent agentúry Reuter oznamuje, že... bývalého Hitlerovho zástupcu... Martina Bormanna zatkli v britskej okupačnej zóne Nemecka...

Daily Mail- 3. 1. 1946:
Briti popierajú Bormannovo zatknutie...

Práce- 3. 4. 1946
Dopisovateľ United Press dostal v utorok prísažné vyhlásenie nemeckého policajného dôstojníka... Dôstojník videl Bormanna v rade pred španielskym konzulátom v Berlíne... a verí, že Bormann sa pokúšal dostať vízum do Španielska.

Rádiová stanica El Expectator v Montevideu uverejnila správu, podľa ktorej sa Bormannovi podarilo dostať cez Dánsko a Švédsko do Argentíny, kde sa skrýva u niektorého nemeckého emigranta. Avšak viac zástancov má teória, že Bormann sa ta dostal cez Španielsko a Taliansko. Možností mal veľa a to nielen v Taliansku a germánskych krajinách. Istá Klára Staufferová si založila v Madride pasovú kanceláriu. Veľa ľudí hovorilo, že Klára pomáha najotrasnejšiemu ľudskému odpadu, skryť sa pred dôsledkami ich činov. Tvrdili, že táto organizácia pomohla Bormannovi z Talianska do španielskeho prístavu Tortosa a odtiaľ smeroval do úkrytu, ktorým mal byť kláštor v pohorí Quadarrama. Dá sa predpokladať, že odtiaľ, ako väčšina nacistických zločincov, sa vybral do Južnej Ameriky. Britská tajná služba ho v tomto kláštore už nezastihla. Možno sa s ním jednoducho minuli a možno sa o neho starala „pasová kancelária“ tak dôkladne, že mali svojich špiónov na míle ďaleko a tí ho varovali.

V apríli 1947 sa však názor na vec na chvíľu mení. Nehovorí sa ani o Španielsku, Taliansku, Dánsku ani o Južnej Amerike. Stopa údajne vedie do Afriky, konkrétne sa mal skrývať v Egypte. Aspoň tak to tvrdila egyptská štátna tajná služba. Do Egypta sa hrnuli tisíce detektívov a to štátnych aj súkromných. Ich cieľmi sa stali veľké mestá, ako Káhira a Alexandria, ale aj dedinky a samoty. Z niektorej osady pri Níle doniesol utajený agent len pár topánok, ktoré tam vraj nechal neznámy muž. Stopa dosť na nič, ale aj tak si jedna z britských tajných služieb dala za úlohu zistenie čísla bormannových topánok. Táto stopa, teda skôr pár topánok, nikoho nikam nedoviedol.

Mníchovský týždenník „Echo der Woche“ uviedol v jednom čísle z roku 1948 správu, že Martin Bormann žije. Krátko na to dostal šéfredaktor list, ktorého autor sa samozrejme zabudol podpísať. Autor v ňom šéfredaktora ubezpečoval, že Bormann už nežije a bolo by smiešne po ňom pátrať a zavádzať verejnosť. Dôkazy tiež nejako zabudol spomenúť. Následne piati znalci písma, tri bormannove sekretárky a aj norimberský väzeň hlava prezidentskej kancelárie JUDr. Otto Meißner potvrdili, že je to Bormannove písmo. Avšak tento list nebol jedinou zaujímavosťou pre tlač. V tomto čase mala v Bavorsku fungovať ilegálna organizácia zvaná „Edelweiss“. Jej členovia mali na svedomí popravy demokratov, ktorí konali proti žijúcim, ako napísal Hans Berndt Gisevius, arcilotrom. Mali vlastný tribunál, no zrejme v ňom nebolo dosť miesta pre obhajobu. Okrem toho šírili títo Hitlerovi pohrobkovia letáky, hlásajúce povstanie Tretej ríše z popola. Isté hlasy tvrdili že práve túto organizácie Martin Bormann viedol. To by mohlo vyvrátiť teórie o jeho sťahovaní sa na iné svetadiely.

Exposlanec nemeckého snemu Paul Hesslein pre týždenník „Furche“ povedal, že dňa 21. apríla 1951, že Martina Bormanna videl na vlastné oči pri čilskej dedine „Llifén“. Táto správa opäť nasmerovala oči pátračov na Južnú Ameriku. Hesslein uviedol: „Poznal som ho. Tučná tvár... Čo tu robíš, Bormann? ! – skríkol som. On iba niečo po nemecky zamrmlal, strhol koňa a cvalom zmizol... “ Hesslein ale po Bormannovi ďalej pátral. Zistil, že Bormann stále mení bydlisko a to v Čile, Argentíne, Brazílii a cestuje aj do Španielska. Policajné riaditeľstvo v Buenos Aires v roku 1951 potvrdilo správu, ktorú uverejnil americký „Life“. Podľa nej Bormann žil v Argentíne pod menom Wolfgang Maier. V horskej argentínskej obci San Carlos de Barichoche našli po ňom hodnoverné stopy.
Svet tohto vzrušila aj správa Eberhardta Sterna, podľa ktorej sa stretol s Bormannom uprostred Ríma. Bormann, jeden z najťažších zločincov sveta, sa prezliekol za františkánskeho mnícha. Po tomto človeku sa vtedy už 6 rokov pátralo. Šesť rokov mal fotky v médiách, šesť rokov visel na plagátoch v mestách, šesť rokov bol najhľadanejším človekom sveta a „ochranné krídla“ mu poskytla cirkev v svojom „najcentrovatejšom“ centre. Podľa Sterna ho Bormann tiež spoznal a tak sklopil oči a rezkým krokom odchádzal preč. Stern však za ním vyrazil a prudko ho chytil za rameno. Nesmie ho pustiť! Bormann odpovedal: „Vy ste jediný, kto ma spoznal. Majte zľutovanie a nevyrušte ma z pokánia... “, ja by som toto nazval priznaním. Stern na Bormanna vytasil fotoaparát a vyfotil ho. Druhý raz sa už Bormann nedal a dal sa rýchlo na útek, bohužial, zmizol v dave. Sternova fotografia obletela svet, no ani to nepomohlo Bormanna chytiť. Vo františkánskom kláštore „San Antonio“ žiadneho Martina Bormagione ani Bormanna nepoznali. Smola. Bormannov pobit v Taliansku potvrdil aj Otto Skorzeny, podľa ktorého Bormann sa tu stretával so svojimi deťmi.

Bývalí SS-sturmbannfűhrer Joachim Tiburtius roku 1953 znovu uviedol verziu úkrytu v Južnej Amerike. Uviedol tiež výpoveď esesáka, ktorý Bormanna 12. mája 1945 Bormanna v zelenom poľovníckom obleku pri Chomutove. George McGrath v časopise „National Police Gazzette“ na základe dôverihodných dokumentov od špionžnych organizácii z celého sveta potvrdil verziu úteku do Južnej Ameriky cez Taliansko a Španielsko. Zdá sa, že Bormann cestoval po svete bez akýchkoľvek zábran, ale nevkročil na územie mocností, ktoré jeho krajinu porazili v 2. svetovej vojne. Takú odvahu ako Mitsuo Fušida, ktorý sa dokonca stal občanom USA, Bormann zrejme nenabral.

V roku 1956 bol na Bormanna vydaný v Čile zatýkací rozkaz, ale na verejnosť sa dostala správa, že Bormann sa podrobil väčšiemu počtu plastických operácií a tie ho zmenili na nepoznanie. Pomáhať mu mal argentínsky agent Julius Quissardi. Spolu vytvorili na Juhoamerickom kontinente sieť agentov, ktorí mali komunikovať s nacistickým podzemím na celom svete a pripraviť tak znovu živnú pôdu pre nacistickú diktatúru. V roku 1961 uverejnil čílsky týždenník „Vistago“ výsledky pátrania čílskej polície po Bormannovi a Quissardim. Podľa tohto periodika sa Bormann s Quissardim stretával od roku 1956 na adrese San Pablo 28 v Santiagu de Chile. Polícia prišla po domovej prehliadke na to, že táto sieť disponovala jednou z najmodernejších vysielačiek toho obdobia. Stopu našli, no tá sa už nedala nasledovať. Had sa vyšmykol. Keďže Quissardi bol cvičený agent, dalo sa to predpokladať.

Roku 1961 redaktor čílskeho časopisu „Vea“, jeho meno je Patricio Amigo, objavil zaujímavú vec. Od roku 1948 sa venoval prípadu Bormann. Po trinástich rokoch našiel Amigo hodnovernú stopu v malom meste La Unión. 1. júna 1960 tu bol zavraždený matrikár Humbert Valdés Fernandéz. Jeho vrah to urobil pre peniaze. Pán Mancilla – vrah bol rýchlo odhalený a pri výsluchu vypovedal o svojom objednávateľovi. Bol to tajomný milionár Juan Keller. Nájomná vražda nieje nič zvláštne. Deje sa vo svete často. Amigo však zistil že Keller nieje domáci Čilan. 27. apríla 1946 bol registrovaný v meste Riachuelo do zoznamu občanov. Čílske zákony hovoria, že osoba, ktorá nemá doklady totožnosti, potrebuje pre registráciu len dvoch svedkov, ktorí povedia, že je Čiľan a hotovo. Svedkami Juana Kellera boli dvaja mladí chlapci z dediny: José Felician Milalache a Humbert Montielu. Bohužiaľ, boli na tom ako Keller. Nikto nevedel kde sú. Ak bol tajomný Keller hocaký zločinec s ťažkým svedomím, zrejme ich zniesol zo sveta. Keď bol dolapený Adolf Eichmann, Keller, o ktorom jeho oficiálna manželka Ruth Mondaca Jaramillo neskôr dosvedčila že to bol Martin Bormann, sa obával, že by sa mohol matrikár Fernandéz dozvedieť z Eichmannových medializovaných výpovedí rozpamätať na Juana Kellera, ktorý sa na Bormanna podobať. Ruth Mondaca Jaramillo, alebo pani Bormannová, žila aj s manželom v osade „Las Trancas“ v Osorne. Novinárom a polícii povolila vstup do bytu. Tá zažila šok. Našli izbu so stenami, na ktorých viseli vlajky s hákovými krížmi, orlice, odznaky miestnych nemeckých nacionalistických spolkov a ďalej o. i. aj potvrdenky a šeky. Tie ukazovali na značné finančné čiastky, ktoré Bormann dostával a dával nemeckým spolkom. S jedným spolkom bol aj vyfotografovanýTáto fotografia obletela svet a opäť vzbudila záujem o Bormanna u širšej verejnosti. Juan Keller však nezmizol úplne. 25. marca 1962 sa na jednom nemeckom letisku preukázal istý muž dvoma pasmi na meno Juan Keller. Keďže sa údaje na nich líšili, bol zatknutý. No 27. marca vyšla oficiálna správa, že odtlačky prstov Juana Kellera nesúhlasia s odtlačkami Martina Bormanna a tak zmizol. Podivné sa môže zdať, že sa neohlásila čílska polícia, keďže bol označený za objednávateľa vraždy vrahom z La Unión a mal aj motív na vraždy dvoch chlapcov.

V júny 1962 usporiadal s pomocou britského spisovateľa Noela Bothama Španiel Angel Alcazar de Velasco tlačovú konferenciu. Pán de Velasco riadil španielsku frankistickú špionážnu službu. Podieľal sa na spolupráci Španielska a Nemecka. Stal sa nositeľom Železného kríža 2. triedy. 52-ročný Španiel sa na tejto konferencii priznal, že to práve on zorganizoval útek Martina Bormanna do Južnej Ameriky. Podľa neho Bormanna ubytovali na tri mesiace do odľahlého španielskeho zámku. Potom sa po súši dostali do malého prístavu Villa Garcia, odkiaľ cestovali ponorkou do Južnej Ameriky. Povedal, že s Bormannom sa naposledy stretol v roku 1958 v Ekvádore. Bormann mu povedal: „Európa ma uvidí na čele nového a silného Nemecka! “. Tlačová konferencia skončila a Angel Alcazar de Velasco sa utiahol do úzadia. Neskôr napísal knihu „Spomienky tajného agenta“.

V roku 1962 francúzska tlačová agentúra uverejnila správu, že Martin Bormann 15. febrára 1959 v Asuncione zomrel na rakovinu. Posledné dni života trávil dedine Colonia Bella Vista. Jeho stúpenci ho mali tajne pochovať na neoznačenom mieste na mestskom cintoríne v Asuncione. So správami o jeho smrti sa akoby roztrhlo vrece. Jedna z posledných prišla 7. decembra 1962, keď svetové agentúry oznámili, že Bormann zomrel na rakovinu žalúdka a je pochovaný na známom mieste. Pri exhumácii sa však našlo iba telo miestneho indiána.

V roku 1968 začal po Bormannovi pátrať aj izraelský poslanec a novinár Bar-Zohar. Začal rekonštrukciou jeho pravdepodobnej trasy úteku. Prišiel s tvrdením, že Bormann opustil Berlín s falošnými dokladmi. Populárna trasa Brémy – Innsbruck sa mu javila zrejme ako až príliš nebezpečná. Najskôr sa uchýlil vo Flensburgu, potom odišiel do nemocnice Grosten v Dánsku. Neskôr prešiel Brennerským priesmykom na juh. Prešiel do Talianska, kde sa skrýval v kláštore. Je dosť známe, že väčšina nacistov, ktorí sa mali čoho v Norimbergu báť, použila pri útekoch a prekročeniach hraníc vatikánsky cestovný pas. Z Talianska prešiel do Španielska a už koncom roku 1947 mal stabilné bydlisko v Argentíne.
(Ďalšiu zaujímavú verziu som našiel na webstránke Britských listov a tie ho prebrali od slovenského týždenníku Slovo. Článok je napísaný podľa mňa veľmi dobre, takže nemá zmysel z neho robiť „výcuc“ alebo ho prepisovať. Nech sa páči, link -http://www.blisty.cz/art/18937.html )

Život a už zrejme aj smrť Martina Bormanna ostáva aj v dnešných dňoch aspoň čiastočne zahalená rúškom tajomstva. Martin Bormann ostal bez trestu ako aj MUDr. Josef Mengele, Klaus Barbie, MUDr. Prof. Kurt Blom a mnoho ďalších „arcizločincov a arcilotrov“. Záver tohto článku asi najlepšie vystihuje titulok článku Mladej fronty zo 17. januára 1948: „Mnoho teórií – vrah dosiaľ na slobode! “

Zdroje:
Milan Vároš: Hitler žije, chyťte ho! (Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1964) Jacques Marseille, Nadeije Laneyrie–Dagenová: Nevyriešené záhady sveta (Mladé letá Bratislava 1999)