Zrod samopalu

Ofenzívne operácie v 1. svetovej vojne čoskoro po jej začiatku v júli 1914 uviazli v zákopoch. Príčinou bolo najmä masové nasadenie guľometov, ktoré v obrane spolu s drôtenými prekážkami zastavili takmer každý útok pechoty či jazdectva. Kým dynamiku bojov neobnovil nový vynález – tank, dlho sa na frontoch striedali márne útoky a protiútoky bojujúcich strán končiace ako ľudské jatky.
Pešiak s puškou nemal proti guľometu šancu. V boji zblízka sa lepšie uplatňovali revolvery a samonabíjacie pištole, no chýbala im potrebná účinnosť a kapacita.
Guľomety boli zasa na útok priťažké. Žiadala sa nová zbraň- menšia než puška, ľahšia ako guľomet, ale s podobnou kadenciou, palebnou silou i kapacitou nábojov, teda čosi spájajúce kompaktnosť pištolí s efektívnosťou guľometu, schopnosťou opakovanej strelby dávkou a možnosťou inštiktívneho mierenia. Východiskom sa stalo pištolové strelivo, dodnes odlišujúce samopaly od útočných pušiek na skrátenú puškovú muníciu. I preto dostali prvé samopaly v niektorých jazykoch názov „ strojná“ pištoľ – napr. Maschinenpistole, a zaužívalo sa pre ne skrátené označenie MP:

Prvým bol Revelli
Za objaviteľov samopalu mnohí považujú Nemcov Huga Schmeissera a Theodora Bergmanna. Ešte pred nimi v roku 1915 však takúto zbraň pre spoločnosť Oficine Villar Perosa vyvinul Talian Abiel Botal Revelli. Pôvodne malo ísť o dvojhlavňový letecký guľomet. Použitý 9 mm náboj Glisenti, tvarom a veľkosťou takmer rovnaký no o 20% slabší ako slávny náboj 9x19 mm Parabellum,, však na tento účel nestačil. A tak vynález nazývaný Pistole Mitragliatrice Villar Perosa M15/skrátene VP/ či Fiat-Revelli s účinným dodstelom 120 m skončil na pozemných bojiskách. Pešia verzia mala dvojnožku za ústiami hlavní, iná, určená na lafetáciu, zasa ochranný štít na spojke pred závermi. Dva zakrivené zásobníky s kapacitou 25 nábojov pre každú hlaveň sa nasadzovali zhora. Každá hlaveň mohla páliť samostatne alebo obe naraz, ale iba dávkou. Neúspech VP okrem hmotnosti až 7,41 kg/s nábojmi/ spôsobila najmä jeho vysoká rýchlosť streľby viac ako 1200 výstrelov /min. z každej hlavne, s čím súvisela malá presnosť, a najmä veľká spotreba munície. Veď pri tejto kadencii bolo možné oba zásobníky vyprázdniť za sekundu! Zbraň preto zanedlho z výzbroje stiahli.

Premiéra samopalov Beretta
Niektoré prvky VP /napr. dynamický čiastočne uzamykaný uzáver a zhora nasadzovaný zásobník na 25 nábojov 9 mm Glisenti/použil i Talian Tulio Marengoni a pre firmu Pietro Berretta SpA v roku 1918 zostrojil samopal Beretta Modello 1918 s podobným dostrelom. Pripomínal karabínu Mannlicher-Carcano, mal drevenú pažbu, sklopný bodák, celkovú dĺžku 851 mm a dĺžku hlavne 318 mm. Vďaka silnejšej vratnej pružine sa jeho kadencia znížila na 900 výstrelov /min. a prijateľná bola i hmotnosť 3,72 kg /s nábojmi. /Napriek týmto zlepšeniam včak veľký úspech nezaznamenal. Založil však tradíciu neskoršej výroby vynikajúcich samopalov Beretta.

Bergmann MP18
Konečne, po dvoch uvedených priekopníkoch, sa v lete 1918 objavil Schmeisserov a Bergmannov samopal/patentovaný v decembri 1917/ s označením Bergmann MP18 „Muskete“/tiež MP18/I i MP18.I/ - predchodca celej kategórie úspešných zbraní s jednoduchou konštrukciou, ktorá sa stala klasickou. Pažbu mal podobnú ako puška Mauser 98,jeho celková dĺžka bola 815 mm, dĺžka hlavne 200 mm, ale hmotnosť s nábojmi až 5,26 kg, kôli čomu ho musela obsluhovať dvojica- strelec a nosič munície. Tou už boli účinné 9 mm náboje Parabellum, vkladané po 32 kusoch do nie veľmi spoľahlivého bubnového zásobníka, určeného pôvodne pre „delostrelecký“ model Lugerovej pištole 08 a zasúvaného do zbrane z ľavej strany. Bergman MP18 strieľal iba dávkou z otvoreného záveru, ktorého valcové púzdro prechádzalo do perforovaného krytu hlavne. Mal kadenciu 650 výstrelov /min. a účinný dostrel 70m, čo bolo síce menej ako mali VP a Beretta M1918 s dlhšími hlavňami, no na boj v zákopoch to úplne stačilo. O to viac, že náboj Para bol oproti náboju Glisenti výrazne priebojnejší. Versaillská zmluva porazenej nemeckej armáde samopaly zakázala a MP18 smela používať iba tamojšia polícia. V skladoch sa ich však skrývalo veľké množstvo. Ďalšie zdokonalenie priniesol tvarovo prakticky identický vzor MP28,vyrábaný v licencii v zahraničí a schopný strieľať i jednotlivými výstrelmi. Obe tieto zbrane vstúpili i do 2.svetovej vojny, a to najmä v rukách príslušníkov neslávne známych vojsk SS.

PhDr. Ján Dolinay
Vojenský historický ústav