Hašterivý maršál

Montgomeryho život bol vyplnený ustavičnými konfliktmi.
Keď za druhej svetovej vojny najvyšší predstavitelia Spojencov rozhodovali, koho vymenovať za veliteľa inváznych jednotiek do Európy, nemali ťažkú úlohu. Vybrali si Dwighta Eisenhowera, generála, ktorý osvedčil svoje kvality na bojovom poli i ako organizátor a diplomat. Keď však rozhodovali o jeho zástupcovi, mali ťažkú úlohu. Generál Bernard Law Montgomery, ktorý prichádzal do úvahy a ktorého si aj vybrali, tiež síce osvedčil svoje kvality na bojovom poli, bol to však muž samoľúby, neznášanlivý, hašterivý, závistlivý. Sľubovalo to komplikácie.

Budúci kňaz:
Bernard sa narodil v Londýne v chudobnej rodine anglikánskeho kazateľa. Bol štvrtým z deviatich detí. Nepatril k dobrým žiakom. Teda aspoň spočiatku. Sám o tom píše vo svojich pamätiach: „Po troch rokoch prežitých v škole svätého Pavla stálo na mojom vysvedčení, že som na svoj vek pozadu.“ Osobitne slabý bol v anglickom jazyku. Striedali sa mu ocenenia slabý, veľmi slabý, dostatočný, nedokáže napísať úvahu. Trpel pocitmi menejcennosti.
Stal sa čiernou ovcou rodiny - ako píše vo svojich pamätiach -, večným rebelom. Keď nebol pod dohľadom, matka nakazovala jeho súrodencom: „Choďte sa pozrieť, čo robí Bernard, a povedzte mu, nech to nechá.“ Starší bratia na neho často žalovali a jemu sa od prísnej matky ušiel trstenicou výprask za výpraskom. Bočil od súrodencov i od spolužiakov a stával sa samotárom.
Na otca si však uchoval pekné spomienky. Priam ho zbožňoval. No Bernard nenaplnil jeho nádeje. Napísal o tom: „Otec vždy dúfal, že zo mňa bude duchovný. Nestalo sa tak a veľmi živo si spomínam, aký bol sklamaný, keď som mu povedal, že sa chcem stať vojakom.“ Ale keďže otec bol ústupčivý muž, zmieril sa so synovým rozhodnutím. Bernard sa podstatne zlepšil v škole a prijali ho na vojenskú akadémiu v Sandhurste.

Krst ohňom:
Mladý poručík Montgomery sa ako veliteľ čaty dostal na bojiská prvej svetovej vojny už na jej začiatku. Už na jej začiatku sa zúčastnil v niekoľkých bojoch. Už na jej začiatku zajal prvého nemeckého vojaka. A už na jej začiatku utŕžil smrteľné zranenie, o ktorom po dlhšom čase vysvitlo, že nie je smrteľné. Nemecký ostreľovač ho trafil do hrude a druhým výstrelom do kolena. Zostal ležať na bojisku, ošetrovatelia ho mohli odtiaľ odtiahnuť až v noci a lekári nedávali nijakú nádej. Už mu vykopali aj hrob. Keďže však ešte stále žil, previezli ho do nemocnice. Na front sa znova dostal začiatkom roka 1916. Vojnu končil ako náčelník štábu divízie.
Za druhej svetovej vojny sa Montgomery zúčastnil na bojoch vo Francúzsku ako veliteľ divízie. Jeho vojská postúpili k rieke Dijle, ale potom museli ustúpiť s celým expedičným zborom do Dunkerque. História zaznamenala, že „ústupové boje zvládol s veľkou dávkou profesionality a jeho jednotky sa vrátili do Británie s minimálnymi stratami“. No byť hrdý na to, že sa ústup podaril, nie je nič oslňujúce. Zato oslňujúce víťazstvo dosiahol Montgomery na africkom bojisku proti legendárnemu nemeckému vojvodcovi Rommelovi. Dobehol prefíkanú „líšku púšte“ a ako veliteľ 8. armády pripravil Hitlerovmu maršalovi koncom roka 1942 pri El Alamejne zdrvujúcu porážku. Víťazstvo bolo o to cennejšie, že prišlo po sérii britských porážok. Rommel stihol ujsť, nestihol si však odviezť stan. Stal sa Montgomeryho korisťou.

Eisenhowerov trpký život:
Pripraviť armády na vylodenie v Normandii a organizovať ich postup na európskych bojiskách spočívalo na Eisenhowerových pleciach. Musel vyvinúť priam nadľudské úsilie. Pritom mu strpčovali život ľudia na vysokých postoch, ktorí hlava-nehlava presadzovali svoje názory, pritom často sledovali svoje osobné malicherné ciele.
Do konfliktu sa dostali Roosevelt a de Gaulle a skomplikovali sa francúzsko-americké vzťahy. Eisenhower urovnával konflikt a prinútil neústupčivého a chorobne ambiciózneho de Gaulla na spoluprácu. Musel prekonávať britský a najmä Churchillov odpor a výhrady proti operácii Overlord, nekompetentné zásahy politikov do velenia. Aj pokojnému, zmierlivému Eisenhowerovi neraz praskali nervy. Na jednej z porád povedal Churchillovi, aby „jednoducho išiel domov“. Príkre slová použil aj proti iným, nazýval ich bandou primadon a vyhlásil i to, že s tým všetkým praští.
Veľa starostí narobil Eisenhowerovi Montgomery. Ten nevedel pochopiť, prečo za hlavného veliteľa inváznych vojsk vymenovali Eisenhowera. Prečo vojskám oslobodzujúcim Európu má veliť Američan? A ešte k tomu taký, ktorý nikdy ani nebol ranený a nemá ani také bojové skúsenosti ako napríklad on, Montgomery. Tá funkcia by predsa mala patriť jemu. Nafúkaný, povýšenecký Montgomery podceňoval iných dôstojníkov a nad Eisenhowerom iba ohŕňal nosom. Pohrdlivo zamietal jeho návrhy. Dwighta napokon prešla trpezlivosť a povedal mu: „Monty, som predsa váš šéf. Vari môžete so mnou takto zaobchádzať?“ Vzťahy sa potom medzi nimi upravili, ale tvrdošijný Montgomery narobil Eisenhowerovi ešte veľa mrzutostí.

Tvrdohlavec:
Montgomeryho služby pred inváziou boli neoceniteľné. Osobitným vlakom sa premával po krajine a rečnil. Niekedy denne až na piatich-šiestich zhromaždeniach. Vojaci si posadali okolo neho a načúvali jeho tenkému kazateľskému hlasu: „Natrieme im to! Vy a ja s vami... Všemohúci Boh nám pomôže.“ S náboženskou zanietenosťou hlásal vieru, nádej a odhodlanie. Americký generál Omar Bradley, ktorý mu nijako nebol naklonený, konštatoval: „Ani Eisenhower so svojou podmanivou nenútenosťou nemôže vojakov pritiahnuť tak ako tento malý generál vo vrecových nohaviciach a s čiernou baretkou.“
Keďže Spojencom sa na európskom bojisku darilo, stúplo im sebavedomie. Osobitne Montgomerymu. Dožadoval sa, aby sa stal veliteľom všetkých pozemných síl. Potom sa ho zmocnila myšlienka rýchlym, prudkým útokom na úzkom páse preniknúť k Berlínu a dobyť ho. Eisenhower mu povedal, že je to nezmysel. Spojenci nemali na tom úseku dosť síl, straty by boli veľmi vysoké a riziko katastrofálnej porážky priveľké. Ak sa Montgomeryho zmocnila nejaká myšlienka, neustúpil. Mal právo na neomylnosť, bol predsa najlepší z najlepších. Okrem toho zásadne oponoval nadriadeným - asi z obyčajnej lásky k opozícii. Často by si zrejme bol zaslúžil výprask mamičkinou trstenicou. Opäť sa rozvírili debaty, či je Montgomery dobrodruh alebo vojvodca s geniálnou intuíciou. Vzťahy medzi Montgomerym a Eisenhowerom sa natoľko vyhrotili, že ich museli riešiť v Londýne a vo Washingtone.

Poľudštený rebel:
Po víťaznej vojne stál Montgomery v žiare reflektorov. Udelili mu najvyššie vyznamenania, prijímali ho hlavy štátov - triumfálne napríklad v Moskve -, povýšili ho do šľachtického stavu, absolvoval množstvo tlačových konferencií, stál na čele britskej okupačnej správy v Nemecku, vymenovali ho za náčelníka britského generálneho štábu, Eisenhower si ho vzal za svojho zástupcu, keď sa stal veliteľom NATO... Stačilo to na uspokojenie jeho prepiatej ctižiadostivosti a samoľúbosti?
O Montgomerym kolovali všelijaké chýry i vtipy. Napríklad: Príde Churchill za anglickým kráľom a vraví mu: „Viete, čo som sa dopočul? Montgomery by vraj mal záujem o moju funkciu.“ Kráľ nato: „Ale sa mi uľavilo! Myslel som, že má záujem o moju.“ No Alan Moorehead, Montgomeryho životopisec, píše: „Tým, ktorí ho sledovali celé roky, jedno bolo nad slnko jasnejšie: rebel prestal byť rebelom.“ A ešte konštatuje: „Dni vzdoru, počínajúc rodným domom a končiac bitkou pri Rýne, zmizli v nenávratne.“
Bernard Montgomery odišiel z armády roku 1958 po vyše päťdesiatročnej nepretržitej službe. Na staré kolená sa už takmer s nikým nestretával, stal sa ešte väčším samotárom ako predtým. Väčšinu času prežíval v stane, ktorý sa kedysi stal jeho korisťou po Rommelovi. Umrel roku 1976 ako osemdesiatosemročný.

LADISLAV ŠVIHRAN pre PLUS 7 dní