PPŠ - 41 Špagin

Dnes si predstavíme jeden z najslávnejčích samopalov 2. svetovej vojny, ktorý aspoň z obrázkov a filmov pozná väčšina príslušníkov staršej a strednej generácie.Špagin zaujal čestné miesto v galérii spojeneckých samopalov,akými boli Thompsony, US M3,Steny,Lanchestery a ďalšie. Boli viac než rovnocenným súperom zbraní typu MP-40,Bergmann či Beretta v rukách protivníkov.

Samopaly vznikli za 1.svetovej vojny.Po jej skončení ich vývoj ustrnul.Ani v medzivojnovom ZSSR tomuto typu zbrane naprikladali veľký význam a hoci tu vzniklo niekoľko zaujímavých konštrukcií,až v roku 1935 prijali do výzbroje 7,62 mm zbraň V.A.Degťareva s označením PPD-34.

Zložité začiatky:
PPD-34 bol robusnou zbraňou s drevenou pažbou a dynamickým záverom uloženým v okrúhlom púzdre,ktoré prechádzalo do perforovaného krytu hlavne.Strieľal jednotlivo i dávkami –800 výstrelov/min a zásoboval ho schránkový 25 – nábojový zásobník vkladaný zdola.V dôsledku konzervatizmu sovietskej generality,argumentujúcou najmä náročnou výrobou a obmedzeným účinným dostrelom,však príliš neuspel.Napriek tomu,že Ďegťarev v roku 1938 vyvinul zdokonalený PPD-34/38 s možnosťou zásobovania pôvodným schránkovým i 71-nábojovým bubnovým zásobníkom,,v roku 1939 výrobu samopalov zastavili.

Fínske ponaučenie
Vroku 1939 Sovietsky zväz zaútočil na Fínsko a v tzv. zimnej vojne/1939/1940/sa jeho vojská stretli s protivníkom široko používajúcim práve samopaly /najmä 9 mm Suomi M1391/.Tie boli v zrážkach v tamojšom zalesnenom terénne priam ideálnou zbraňou,a tak Sovieti už začiatkom roka 1940 opäť zaviedli samopaly do výzbroje.Degťarev čoskoro nato ponúkol nový model PPD-40 so zdokonaleným bubnovým zásobníkom ktorý sa do napadnutia ZSSR Nemeckom v júni 1941 v armáde dosť rozšíril.Stále však nie v potrebnej miere,a preto sa hľadala ďalšia,na výrobu menej náročná konštrukcia na rovnaký štandardný pištoľový náboj TT /Tula-Tokarev 7,62 x 25 mm/.Podarilo sa a ešte pred vypuknutím vojny začali do výzbroje zavádzať samopal G.S.Špagina PPŠ-41.Bol nesporne inšpirovaný Degťarevom,ale svojho predchodcu vo viacerých smeroch výrazne prekonal.

Legenda zvaná „Ivan“
Samopal PPŠ-41 sa na PPD-40 dosť ponášal.Mal tiež puzdro záveru prechádzajúceho do plášťa hlavne s ventilačnými otvormi a strieľal jednot- livými výstrelmi i dávkou z masívneho dynamického záveru.Pri rovnakej hmotnosti/5,45 kg so 71 – nábojovým bubnovým zásobníkom bol však dlhší /843 oproti 788 mm/ a mal i dlhšiu hlaveň /269 oproti 260 mm/,vďaka čomu pri vyššej úsťovej rýchlosti strely /asi 500 m-s-1/ dosahoval kadenciu až 900 výstrelov za minutu. /PPD-40 „iba“ 800/ a účinný dostrel 120 m/PPD-40 asi 100m/.Dôležitou novinkou Špagina bolo originálne zakončenie plášťa hlavne presahujúce ústie a zakončené šikmou doštičkou s výstrelným otvorom a ďaľšími otvormi na vrchnej časti a bokoch. Vznikol tak jednoduchý,ale účinný kompenzátor,ktorý nielenže tlmil spätný ráz,ale aj povýstrelový zdvih zbrane,čím zvyšoval jej presnosť. Najpodstatnejšia na samopale PPŠ-41,ktorý čoskoro dostal prezývku „Ivan“,však bola jednoduchá konštrukcia využívajúca lacné materiály,/ najmä plechové výlisky/,vďaka čomu ho bolo možné vyrábať nielen v zbrojovkách,ale i niekdajších úplne civilných závodoch len s minimom úpravy strojov a základným preškolením pracovnej sily.To malo nesmierny význam najmä v úvode vojny,keď Sovieti utrpeli obrovské straty na živej sile i výzbroji a keď v núdzi do Špaginov dokonca montovali napoly prerezané hlavne zo starých 7,62 mm Mosin-Nagant vzor 1891. Samopalov PPŠ-41, ktoré neskôr dostali i 35 – nábojový segmentový schránkový zásobník,vyrobili v rokoch 1941-1945 vyše 5 miliónov kusov. Niekoľkotisíc týchto zbraní s úctyhodnou palebnou silou dodali Sovieti v rámci pomoci SNP i na Slovensko.Pre zaujímavosť – najčastejší Nemecký samopal MP –40, vyrobený v počte vyša 1 milióna kusov a chybne označovaný ako „Schmeisser“/hoci ho zastrojil H.Vollmer a H.Schmeisser s ním nemal nič spoločné/mal s 32 – nábojovým rovným schránkovým zásobníkom /náboj 9x19 mm Para/ hmotnosť 4,7 kg, teoretickú kadenciu 500 výstrelov za min a účinný dostrel asi 100 m.

Zdroj: PhDr. Ján Dolinay, mesačník MO SR OBRANA