Chýbalo tak málo V. - Tajné nemecké projekty

„Grécky oheň“ v službách Wehrmachtu
Nemecké námorné sily plánovaly pre rok 1945 vyzbrojenie ponoriek a dopravných lodí zvláštnymi batériami trubkových katapultov vystrelujúcich proti nízko letiacim lietadlám oblak horiacej zmesi benzínu s petrolejom, ztužený do formy želatíny prídavkom sodných solí nasýtených mastných kyselín. Samozapálenie oblaku horľavých pár spôsoboval prídavok špeciálnych organických derivátov vápnika, zinku a ďalších kovov, Táto zmes, známa pod názvom Fugass, bola v podstate obdobou povestného gréckeho ohňa Američani ho prevzali a zaviedli do výzbroje ako Napalm. Zvláštnou skupinou protileteckých a protipechotných zbraní boli bezprojektilové kanóny vyvíjané v rámci nasledujúcich projektov.

Windkanone
/veterné delo/ bolo vyvíjané v Hermann Goring Stahl Werke Heerte. V podstate Išlo o silnostennú ocelovú trúbu s priemerom asi 1m a dĺžkou 10m. K trúbe boli šikmo pripevnené bočné trysky vstrekujúce stlačený kyslík a vodík / alebo amoniak/, ktoré sa v rúre zmiešavali a zapalovali elektrickou iskrou. Spalné plyny o veľkej teplote veľkou rýchlosťou vystrelovaly z trúby a vytvárali tlakovú vlnu ničiacu ako nízkoletiace lietadlá, tak aj pechotu až do vzdialenosti približne 200m. Windkanon mal byť montovaný na korby nákladných áut a na železničné vagóny.

Wilbelringkanone
/kanón vytvárajúci vzdušný vír/ bol známejší pod menom Himmelkelhler /Nebeská metla/. Podstatou tejto podivuhodnej zbrane bola opäť ocelová trúba, ku ktorej boli vo vzdialenostiach približne 10 m pripojené tzv. nálože tvorené z 30 kg jemnej mletej uhoľnej huby nasiaknutej petrolejom. Táto zlož bola vmetená dovnútra kanónu vstrekom stlačeného kyslíka a po samozápale horela 30 sekúnd, pričom trysky boli upevnené tangencionálne, čím bol vytváraný plamenný vír vyvolávajúci na výstupe z rúry ničivé ohnivé tornádo. Wilbelringkanone sa zostavoval z jednotlivých dielov o dĺžke 10 m a mohol dosiahnuť dĺžky až 100 – 150 m. Jednotlivé nálože pripojené ku každému dielu sa odpalovali postupne, a tak dochádzalo k reťazovému zosilneniu plamenného víru a vytvorené tornádo bolo schopné ničiť útočiacu pechotu a nízkoletiace lietadlá až do vzdialenosti 500m.

Vielfältigwindkanone
/ viacúčelový vzdušný kanón/ mal byť montovaný ako podvesný bezprojektilový kanón pod krídla stíhacích lietadiel.. Pozostával zo skupiny trubiek menšieho profilu vložených do jednej širokoprofilovej rúry. Osi menších trubiek boli mierne sklonené tak, aby sa pretínali v určitej vzdialenosti pred lietadlom. Na vstupe do každej z malých trubiek bola umiestnená vstrekovacia tryska, ktorá v určitých intervaloch vstrekovala kyslíko- vodíkovú zmes, alebo zmes nízkovriacich uhlovodíkov s kyslíkom a zapalovaná elektrickou iskrou. Po sebe rýche nasledujúce pauzové explózie vyvolávali sériu rázových vĺn o rýchlosti až 975 m/s, ktorej nebol schopný odolať žiadne lietadlo. V podstate išlo o viackomorový pulzový ejektor majúci ničivý dosah asi 200 m.

Chýbalo možno popravde len málo, a svet dnes mohol vďaka podivným a nepochopiteľne vyspelým zbrojným technológiám nacistického Nemecka vyzerať úplne inak. Otázkou zostáva, či sa o ich existencii v budúcnosti dozvieme viacej. Možno zostanú naveky skryté kdesi v podzemných úkrytoch, alebo – čo by bolo iste veľmi znepokujúce – by ich výskum / alebo aspoň niektorý z nich / bol prenesený a rozvíjaný na pôde armád a tajných služieb spojeneckých mocností. Potom však ich odhalenia môžeme očakávať len ťažko.........

Ing.Ivo Wiesner Skryté skutočnosti – Tajné zbrojné projekty – AOS Publishing