Rusko – Japonská vojna /1904 –1905/ - Port Artur I.

Dvanásteho júla 1904 asi o štvrtej hodine popoludní prišiel do štábu veliteľa pravého úseku postavenia na horských sedlách generál Kondratenko. Japonci už tri týždne mlčia.“Trinástka je pre Port Artur nešťastným číslom,“ hovoril ticho. „Trinásteho mája sme vzdali Kinčžou, trinásteho júna sme stratili Chunisan. Zajtra sa u Japoncov začína veľký národný sviatok chryzantén, ktorý trvá tri dni. Akiste budú chcieť potešiť svojho mikáda a prinieť mu do daru ak aj nie Port Artur, tak aspoň jeho predsunuté postavenia.“
„Sme odrezaní od mandžuskej armády a Ruska a nemôžeme dúfať v skorú pomoc. Zostala nám len piaď ruskej zeme s mestom Port Arturom. To je naše ruské mesto. Okrem toho je v Port Arture naša eskadra. Ak sa Japonci dostanú až k pevnosti, zničia naše mesto a pevnosť a pokúsia sa  zobrať naše loďstvo. Preto treba zadržať nepriateľa tu na sedlách čo najdlhšie.“. Na druhý deň, len čo sa na obzore ukázalo slnko a ruský tábor začal ožívať, zahrmel na japonskej strane vzdialený výstrel, za ním druhý a tretí. Vysoko v povetrí zasvišťali granáty a vzápätí sa ozvalo niekoľko výbuchov, ktoré zahalili všetko navôkol čiernym, dusivým melinitovým dymom. Ruské batérie neotáľali s odpoveďou a onedlho už po celej línii hrmela silná kanonáda. Sviatok chryzantén sa začal. Japonci začali energickú delostreleckú prípravu na útok. Po dvojhodinovej streľbe nastúpili husté rojnice Japoncov do útoku. Japonci postupovali v pravidelnom tvare ako na manévroch, podporovaní paľbou svojich batérií a eskadry od mora. Dobre zastrieľané ruské batérie kosili útočiace nepriateľské rojnice, ale na ich mieste hneď vyrastali nové a postupovali ďalej. Pešiaci ich vítali salvami z pušiek a guľometnou paľbou. Onedlho bolo celé pole, po ktorom postupovali útočiace rojnice, posiate mŕtvolami Japoncov. Nastal pokoj. Delostrelectvo na oboch stranách skoro úplne zmĺklo, len kedy-.tedy tresol ojedinelý výstrel.

Bolo po piatej hodine popoludní. Japonci, ktorí sa už po odrazených útokoch spamätali, rozhodli sa ešte raz v ten deň skúsiť šťastie. Priviedli k pobrežiu ťažké krížniky a spustili metodickú paľbu na ruské postavenia. z boku a tylu. Zároveň začali ťažké húfnice zasypávať ruské zákopy melinitovými granátmi. Tentoraz sa im podarilo vztýčiť nad líniou ruských zákopov svoje zástavy. No vtom sa jedna čata batérie, ktorá bola pod ochranou kaolinu dostala nepriateľovi do boku a nečakane zasypala kartáčmi japonské zálohy zhromaždené v úzkej úžľabine za hrebeňom. Každý kartáč vyraďoval zo zovretého tvaru niekoľko desiatok ľudí. Synovia bohyne Amaterasu podľahli panike a zabúdajúc na svoju samurajskú udatnosť , vzali nohy na plecia. Prvý deň sviatku chryzantém je náš. Stratili sme asi tisíc ľudí. Straty Japoncov sú však tri až štyrikrát väčšie.
Japonci potrebovali niekoľko hodín, kým dali svoje jednotky do poriadku a pripravili sa na nový útok. Nastal neobyčajne horúci a únavne dusný deň. Na poludnie priplávali lode portarturskej eskadry, zahnali Japoncov a spustili na ich postavenia paľbu. Hoci ich streľba nespôsobila nepriateľovi podstatné škody , predsa len značne sťažovala Japoncom prípravy na  ďalšie útoky. Asi o piate večer po silnej delostreleckej príprave vyrazili Japonci do útoku. Rozvinuli sa do rojníc a rýchlo postupovali v jedenástich postupných vlnách na Vysokú a Semaforový vrch. Padajú, plazia sa, vyskakujú, pokúšajú sa bežať, zasa padajú a zvíjajú sa v agónii. Rojnica rýchlo zredla, ale za ňou sa zjavila druhá. A znova Japonci nevydržali a ustúpili, len niekoľko vojakov dobehlo až na vrchol. Jeden z nich, úplne pomätený, vybehol s rozpálenou tvárou a blčiacimi očami na násyp a vykríkol: „Zdar Rus!“. „Zbohom Japonec!“, odpovedal pešiak a prebodol ho bodákom. Šialenec sa prekopŕcol a zletel zo strminy.

Štvrtý útok toho dňa bol odrazený. Obrancov ubúda každou minútou. Náboje sa míňajú. Keď sa zotmelo, Japonci sa prikradli k Rusom a zasypali ich ručnými granátmi. Útok bol celkom nečakaný. Pešiaci stratili hlavu, nevedeli, ako sa majú brániť. Pokúsili sa na vrhačov granátov strieľať, ale v tme ich bolo skoro nemožné trafiť, a granáty sa odkiaľsi zblízka len tak sypali.. Ústup.

Na fronte nastalo ticho. Vyšiel mesiac a zalial stíchnuté pahorky mäkkým svetlom. Po portarturskej ceste sa ťahali transporty ranených premiešané s vozatajstvom, dvojkami s muníciou a čínskymi arabmi s erárnym majetkom..........

autor
A Stepanov.
Narodil som sa roku 1892 v Odese. Všetci moji predkovia boli delostrelci z povolania. Otec a starý otec často rozprávali o svojich bojových zážitkoch, o hrdinstve ruského vojaka. Dychtivo som ich počúval a sníval som o vojenských hrdinstvách. Pokiaľ ide o literatúru, nemôžem povedať, že by som sa o ňu nejako obzvlášť zaujímal. Nikdy som nepísal verše, nepísal som črty ani poviedky. Pravda za prvej svetovej vojny, v ktorej som sa zúčastnil ako radový veliteľ, začal som si písať denník. Denníkové zápisky som si robil aj v občianskej vojne. Moja vojenská dráha sa skončila pri Kronštadte. Zúčastnil som sa roku 1921 na potlačení kronštadtského bielogvardejského puču. Utrpel som nervový otras. Za dlhých bezsených nocí, keď mi pred očami plynuli v dlhých reťaziach rozpomienky na prežité dni, obzvlášť jasne a výrazne mi ožívali v pamäti všetky podrobnosti nezabudnuteľnej hrdinskej obrany Port Arturu, ktorú som prežil ešte v detstve. Obrazy bezpríkladného hrdinstva a zmužilosti radových vojakov a nižších dôstojníkov, kladné postavy niekoľkých čestných generálov a admirálov : Makarova, Kondratenka a Belého, podlá zradcovská činnosť Stessela, Foka a iných – to všetko sa mi postupne vynáralo v pamäti. Zatúžil som všetko opísať, porozprávať o tých neznámych hrdinoch – prostých ľuďoch, ktorí krvácali za svoju vlasť na ďalekých portarturských pahorkoch.
Pustil som sa do práce. Začal som poležiačky písať ceruzkou svoje rozpomienky. Ale všeličo som pozabúdal. Musel som sa pustiť do štúdia historických materiálov, prečítať hŕbu kníh, poprehrabúvať sa v archívnych prameňoch. Ale ani to nestačilo. Chýbali mi živé stretnutia so živými ľuďmi, účastníkmi hrdinskej obrany, chcel som oživiť a doplniť zozbieraný materiál ich rozprávaním. Pošťastilo sa mi zoznámiť s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí mi porozprávali veľa cenných, výrazných, už celkom zabudnutých epizód z dní obliehania Port Arturu.

Zbieranie a spracovávanie všetkého tohto materiálu mi trvalo viac ako štyri roky. Postavy obrancov Port Artur mi už boli blízke a drahé. Popri skutočných historických osobách, ako bol Makarov, Kondratenko, Belyj, Stessel, Fok, Reis, Sacharov, Borejko, Varia, Charitina a iní, uviedol som do románu aj mnoho vymyslených postáv, napríklad Rivu, Tanaku...Napokon som opísal aj osoby, ktoré naozaj existovali a v čase písania románu ešte žili – pod pseudonymami napríklad Zvonariov a učiteľky. Hľadal som ďalšie materiály. Tak napríklad o živote Charitiny, jedinej ženy-vojaka v Port Arture, dozvedel som sa z pamäti istého kňaza, účastníka obrany Život vojakov som poznal dobre ešte v detstve, všímal som si ich za vojny, sledoval som ich život v kasárňach a usiloval som sa zobraziť ich v knihe pravdivo.